Absalom! Absalom! vyšiel v roku 1936. Je to kniha s neuveriteľným príbehom a napísaná neuveriteľným štýlom, takže keď som ju ešte ako študent začala čítať kvôli referátu, hneď na prvých stranách som sa beznádejne stratila a zamotala. Faulkner si názov knihy požičal z biblického príbehu o kráľovi Dávidovi a jeho synovi Absolónovi. Absolón zavraždil svojho nevlastného brata Amnona za to, že spáchal incest s jeho sestrou Tamar. NIet divu, že Faulkner použil meno práve z tohto príbehu - do istej miery totiž odráža príbeh Henryho, syna Thomasa Sutpena, ktorý zavraždí svojho nevlastného brata Charlesa, aby mu zabránil v svadbe s ich sestrou Judith. Tento príbeh je však vo svojom celku omnoho komplikovanejší, a tak vám ho v krátkosti porozprávam (pozor, spoiler content! ale bude to krátke, nechcem vám prezradiť všetko, nie že ma budú študenti opisovať, hm).
V roku 1833 prichádza do mesta Jefferson v štáte Mississippi divoký muž so skupinou čiernych otrokov a francúzskym architektom. Nikto nevie nič o jeho minulosti. Od indiánskeho kmeňa odkúpi pozemok, postaví si na ňom statok, založí plantáž s bavlnou a po niekoľkých rokoch sa stane jedným z najbohatších plantážnikov v kraji. Vezme si za ženu dcéru miestneho obchodníka menom Ellen a má s ňou dve deti - Henryho a Judith. Henry odchádza študovať, kde sa stretáva s Charlesom Bonom - sofistikovaným starším spolužiakom. Spriatelia sa a Henry ho vezme na Vianoce domov, kde Charles stretne Judith a pomaly sa začínajú šíriť zvesti o zasnúbení. Thomas Sutpen si však uvedomí, že Charles je jeho prvý syn z predchádzajúceho manželstva (svoju prvú ženu opustil, pretože zistil, že má čiastočne černošskú krv a nepovedala mu to). Povie Henrymu pravdu, dôvod, prečo sa táto svadba nesmie konať: „He must not marry her, Henry. His mother´s father told me her mother had been a Spanish woman. I believed him; it was not until after he was born that I found out that his mother was part negro." Henry však v zúrivosti zavrhne rodinu a odíde s Charlesom do občianskej vojny.
Počas štyroch rokov vojny, zatiaľ čo sa americký juh okolo nich rúca, Henry pomaly presvedčia sám seba, že incest nie je až taký zlý a je ochotný nechať Charlesa, aby si Judith vzal. Jeho otec, teraz už plukovník Sutpen, ho ku koncu vojny vyhľadá a povie mu, že Charles si nesmie vziať Judith nielen preto, že je jej nevlastný brat, ale aj preto, že má čiastočne černošskú krv. Toto je skutočnosť, ktorú Henry nedokáže uniesť, a ktorá ho obráti proti jeho kamarátovi tak, ako to nedokázala ani myšlienka incestu: „So it´s the miscegenation, not the incest, which you can´t bear." (Charles Bon) Keď sa po vojne vrátia na Sutpenov statok, Henry zabije Bona priamo pred bránami. Thomas Sutpen sa vracia z vojny ako zlomený muž a začne si aféru s 15-ročným dievčaťom zo spodiny spoločnosti. V noci, keď sa jej narodí Thomasove dieťa, urazí ju a jej otec ho zabije. Príbeh dokresľuje pozadie konca vojny:
"It was winter soon and already soldiers were beginning to come back - the stragglers, not all of them tramps, ruffians, but men who had risked and lost everything, suffered beyond endurance and had returned now to a ruined land, not the same men who had marched away but transformed - and this the worst, the ultimate degradation to which war brings the spirit, the soul - into that likeness of that man who abuses from very despair and pity the beloved wife or mistress who in his absence has been raped...that was the winter when people - women - locked doors and windows at night and began to frighten each other with tales of negro uprisings, when the ruined, the four years´ fallow and neglected land lay more idle yet while men with pistols in their pockets gathered daily at a secret meeting places in the towns..."
Dlhý čas po týchto udalostiach, v roku 1909, Quentin Compson má dvadsať rokov a jeho starý otec bol prvým akým-takým priateľom Thomasa Sutpena. Pripravuje sa na svoj odchod na Harvard, pričom mu sestra prvej manželky Thomasa Sutpena porozpráva Sutpenov príbeh. Quentin počúva rovnaký príbeh od nej, od svojho otca a ďalších, a každý ho rozpráva z inej perspektívy, každý niečo zamlčí a niečo si pamätá inak. Celý príbeh končí jednej septembrovej noci v plameňoch polorozpadnutého statku Thomasa Sutpena - ale kto tam skončí, a kto sa tam stretne, to si už prečítajte ;-). Koniec spoiler content.
Táto kniha je napísaná typickým faulknerovským štýlom, ktorý je veľmi náročný na čítanie (najmä zo začiatku - ak sa totiž nesústredíte kto práve rozpráva, veľmi rýchlo sa v tom stratíte) a trošku pripomína stream-of-consciousness, s vetami často dlhšími než celá strana, a je koncipovaná ako súbor monológov rôznych postáv, ktoré všetky rozprávajú príbeh Thomasa Sutpena, ale z rôznych perspektív (čo vytvára nádhernú ukážku selektívnej pamäti), takže ucelený obrázok o tom, ako to vlastne bolo, dostanete až na konci knihy. Výsledkom sú tri rôzne príbehy, ktoré si musí poskladať sám čitateľ (a Faulkner nám na konci dáva dokonca aj chronológiu - asi vedel prečo). Faulkner nám tu pomocou viacerých rozprávačov ukazuje, že akýkoľvek príbeh, akákoľvek história, môže byť radikálne odlišná v závislosti od toho, kto ju rozpráva. Faulknerov štýl je báročný, ale v konečnom dôsledku veľmi pôsobivý a účinný:
"...maybe nothing ever happens once and is finished. Maybe happen is never once but like ripples maybe on water after the pebble sinks, the ripples moving on, spreading, the pool attached by a narrow umbilical water-cord to the next pool which the first pool feeds, has fed, did feed, let this second pool contain a different temperature of water, a different molecularity of having seen, felt, remembered, reflect in a different tone the infinite unchanging sky, it doesn´t matter: the pebble´s watery echo whose fall it did not even see moves across its surface too at the original ripple-space..."
