Dokonca sa zdá, že hoci je dnes hilsneriáda už akoby polozabudnutá, tá druhá strana, ktorá prejavuje nenávisť k odlišnosti, k tým druhým, si ju pamätá veľmi dobre. Dokazuje to napríklad aj stránka "Národně vzdělávacího institutu", ktorá sa objavila aj na plagáte, ktorý niekto vylepil v roku 2007 v Polnej na Husovom námestí a na strom nad symbolickým hrobom Anežky Hrůzovej v lese Březina s týmto textom (skrátené - prepis textu je uložený v Klube Za historickou Polnou):
„Na tomto místě byla v roce 1899 místními Židy brutálně zavražděna 19 letá Anežka Hrůzová. Vražda byla spáchána podle starožidovského obyčeje pro krev kolem židovského svátku Pesah, kdy Židé nejčastěji vraždí své oběti. Z tohoto zločinu se podařilo usvědčit pouze jednoho Žida - Leopolda Hilsnera, proti kterému byla jasná svědectví!
Židovská rituální vražda je stará jako Židovstvo samo. Je známo několik stovek soudně prokázaných židovských rituálních vražd spáchaných v průběhu celých staletí. Tyto krvavé zločiny Židů jsou nesmazatelně doloženy v soudních spisech a kronikách téměř všech států Evropy. Existuje i velmi bohatá bibliografie kde jsou tyto případy jasně doloženy.
Proti Hilsnerovi, jak už bylo řečeno, byla jasná svědectví a byl odsouzen k trestu smrti. Jelikož však byl už tehdy soud i císař pod obrovským tlakem mezinárodního Židovstva, stejně jako v případech rituálních vražd v Damašku a Tiszla-Eszláru, omilostnil císař Hilsnera na doživotí. V případu se zvlášť angažoval položid T. G. Masaryk (po pravém otci židovského původu, Redlich), který tvrdil, že Hilsner je nevinný a vydal i tři pamflety na téma vraždy v Polné, které byli plné lží a polopravd. Tyto pamflety mu štědře financovali Židé na celém světě. Masaryk šel ve svém hienismu tak daleko, že se neštítil obvinit z vraždy A. Hrůzové jejího bratra a dokonce i její
matku. A to všechno proto, aby za každou cenu odvrátil pozornost od Židů. V současnosti se o Polenském případu sprostě lže, kdy Židé a filosemité tvrdí, že Hilsner byl nevinný, a že se stal obětí antisemitské kampaně apod."
Čo sa vlastne stalo
Anežka Hrůzová, devätnásťročné kresťanské dievča, sa 29. marca 1899 vracala ako takmer každý večer z Polnej, kde pracovala v krajčírskej dielni Blandiny Prchalovej, do dedinky Věžnička (asi tri kilometre) popri lese Březina. Domov však už nedošla. Jej matka ju začala hľadať až dva dni potom, ako sa nevrátila domov. Telo sa našlo po troch dňoch v lese Březina - mala známky škrtenia, reznú ranu na krku, mnoho rán na hlave a roztrhané oblečenie, ale znásilnená nebola. Dav, ktorý sa okolo nálezu zbehol, zničil mnoho stôp, ktoré mohli neskôr pomôcť vraha vypátrať. Ako dôvod smrti sa uvádza vykrvácanie. Najdôležitejším svedkom v neskoršom procese sa stala Johana Vomelová, ktorá približne v čase vraždy prechádzala okolo lesa Březina a stretla tam neznámeho muža s drevenou palicou.
Údajná rituálna vražda - pozornosť sa obracia na židov (a už sa neodvráti)
Pri pohľade na reznú ranu na krku mŕtvoly niekto zo zhromaždeného davu vykríkol: „Vždyť ona je podříznuta jako dobytče ... Je podkošerována!" Táto stredoveká povera, že židia potrebujú pre svoje tajné rituály krev kresťanov, bola v tej dobe v Európe značne rozšírená a preto niet divu, že sa hnev ľudí rýchlo obrátil proti miestnej židovskej komunite. Ľudia začali vraždu bezmyšlienkovite považovať za rituálnu preto, že Anežka Hrůzová bola podrezaná a na mieste sa našlo málo krvi. Jej telo sa našlo 1. apríla, na Bielu Sobotu, a veľkonočné sviatky toho roku pripadli práve na koniec Pesachu. To všetko sa spojilo a obrátilo pozornosť miestnych ľudí k židovskej štvrti v Polnej. Nie je až tak prekvapujúce, že za obeť padol spomedzi 250 židov, ktorí vtedy v Polnej žili, práve Leopold Hilsner. Bol to totiž človek na okraji spoločnosti, vagabund, tulák a povaľač nevalnej povesti a ešte nevalnejšej inteligencie. Živila ho jeho chudobná matka, príležitostne pracoval a príležitostne žobral. Rozvášnení ľudia si chceli vybiť zlosť a antisemitskú nenávisť a Hilsner sa zdal byť ideálnym obetným baránkom - nedôležitý a nepodstatný, človek z okraja spoločnosti, za ktorého sa nikto nebude až tak veľmi biť. Z hilsneriády sa nakoniec stal jeden z najväčších výbuchov protižidovskej nenávisti v Čechách.
Prvý proces
Leopolda Hilsnera zatkli po pár dňoch vyšetrovania a prvý súdny proces v Kutnej Hore trval od 12. do 16. septembra 1899 za veľkého záujmu verejnosti a médií. Leopolda Hilsnera obhajoval doktor Zdenko Auředníček, ktorému Hilsner a jeho spôsob života vôbec neboli sympatickí, ale napriek tomu veril v jeho nevinu. Potom, ako Hilsnera spoznal, bol presvedčený, že takej vraždy by ani nebol schopný. Podobne ako iní, ktorí sa postavili na Hilsnerovu stranu, aj jemu táto aféra významne znepríjemnila život. Obyvatelia Kutnej Hory sa k nemu začali správať nenávistne, poštou mu chodili výhražné listy, jeho právnická kancelária začala strácať klientov. Na súd musel chodiť s ochrankou. Nakoniec ho tlak verejnosti prinútil vysťahovať sa do Viedne a tam si založil novú advokátsku prax.
Povaha samotného Hilsnera bola len na príťaž. Alibi nemal, svoje výpovede často menil, vo väzení dokonca pod psychickým tlakom spoluväzňov, ktorí mu predvádzali, ako sa bude mykať na šibenici, napísal mená údajných spolupáchateľov. Neskôr ich odvolal, ešte neskôr napísal úplne iné mená a aj tie odvolal. Okrem toho býval len tri domy od domu Blandiny Prchalovej a vraj s Anežkou flirtoval. Pre verejnosť bol flákač a klamár a aj tak počúvala len to, čo viedlo k predpokladanému záveru a ostatné veci akoby nevidela. Hilsnera za veľkého záujmu publika (a najmä súhlasného postoja verejnosti) odsúdili na smrť.
Nejasnosti sa množia a do prípadu vstupuje Tomáš G. Masaryk
Svedectvo Johany Vomelovej o neznámom mužovi, ktorého však v Hilsnerovi nespoznala, obžalovanému vôbec nepomohlo. Ani to, že Leopold Hilsner nemal na tele žiadne rany či stopy po krvi ani hline, hoci podľa kože za nechtami Anežky Hrůzovej sa predpokladalo, že sa vehementne bránila. Nezodpovedaných otázok však bolo omnoho viac. Prečo začala Marie Hrůzová pátrať po svojej dcére až po dvoch dňoch? Prečo sa šiel jej brat Jan Hrůza ráno po vražde vyspovedať, ale nesnažil sa sestru hľadať u Blandiny Prchalovej, kde pracovala? Deň predtým sa s ňou pohádal kvôli dedičstvu a na pohrebe skrýval ruky. Palica, ktorá sa našla pri mŕtvole, bola pravdepodobne odrezaná v lese Březina, ale keď sa miesto neskôr našlo, nebolo, ako by to bolo logické, medzi Polnou a miestom vraždy, ale medzi miestom vraždy a Věžničkou. Možných podozrivých však mohlo byť podľa dobových záznamov viacero a Leopold Hilsner ani nebol tým najpravdepodobnejším. Ale bol žid.
Ale to, kto vlastne Anežku Hrůzovú zavraždil, nebolo v tej besniacej davovej psychóze dôležité. Dôležité bolo to, že ľudia sa rozhodli, že vrah je žid a obeť našli, že všetky svedectvá, výpovede a vlastne celý proces smeroval len k jedinému cieľu, k odsúdeniu človeka, o ktorom sa vopred rozhodlo, že je vrah, a to bez akýchkoľvek priamych dôkazov, len na základe jeho príslušnosti k istej skupine.
Vtedy zakročil Tomáš G. Masaryk, vtedy päťdesiatročný profesor na univerzite v Prahe, ktorý sa k prípadu dostal náhodou krátko po skončení pojednávania v Kutnej Hore, keď mu jeho bývalý žiak Sigmund Münzer napísal a žiadal ho o vysvetlenie, ako sa česká tlač stavia k téme rituálnej vraždy. Po Masarykových protestoch a nových posudkoch bol verdikt zrušený a kasačný súd vo Viedni vrátil prípad na revíziu. Masarykovi sa Leopold Hilsner vôbec nepozdával, ale napriek svojej nechuti k jeho osobe bojoval za to, aby nebol odsúdený bez dôkazov a aby sa česká inteligencia zbavila nezmyselných predsudkov o židovských rituálnych vraždách. Celý prípad považoval za akési nešťastné mentálne bahno českej spoločnosti.
Druhý proces
Je smutné, že na strane Leopolda Hilsnera pri Masarykovi stálo len niekoľko ďalších ľudí (napríklad Jan Herben alebo jeho obhajca Zdenko Auředníček) proti drvivej väčšine odsudzujúcej verejnosti. Druhý proces v Písku sa konal v októbri 1900 a Hilsner bohužiaľ skončil v podstate ešte horšie. Bol obvinený z vraždy ďalšieho dievčaťa, Marie Klímové, ktorá sa stala v Polnej pred takmer dvoma rokmi. Opäť ho odsúdili na smrť, ale súd zmenil kvalifikáciu vraždy z rituálnej na sexuálnu, čo Masaryk napriek verdiktu považoval za veľké víťazstvo.
Masaryk si podobne ako Hilsnerov obhajca Zdenko Auředníček vytrpel za svoj postoj v tomto prípade svoje. Študenti ho na prednáškach vypískali, chodili sa mu dokonca vyhrážať pred jeho dom, verejnosť ho obviňovala, že sa s židmi spriahol pre peniaze. V jeho korešpondencii sa dá nájsť, že v tom čase vážne uvažoval nad emigráciou do Ameriky a neúprosný tlak verejnosti a najmä študentov, ktorému musel čeliť, ho ťažil ešte po mnohých rokoch. Potvrdzujú to aj jeho slová uverejnené v denníku Čas z dňa 4. marca 1914 (teda celých štrnásť rokov po afére): „Na boje pro své vystoupení v procesu proti Hilsnerovi vzpomínám nerad, s vnitřním odporem, protože byly hrubé, přímo barbarské. Tenkrát nejen studentstvo, nýbrž i universita se podrobila nekulturnímu tlaku antisemitské ulice... Vidím ty ustrašené tváře různých svých známých; vzpomínám, jak se mně vyhýbali, jak mě antisemitský klerikalism ‚objasňoval'. Vzpomínky dnes tížící, duši unavující. Prodělal jsem boje různé, ale boj proti antisemitismu stál mě nejvíce námahy a času, nejvíce nejen klidného, rozumného napětí, nýbrž i citového vzrušení..." Masaryk napísal dve práce týkajúce sa prípadu Leopolda Hilsnera: "Nutnost revidovati process Polenský" a "Význam processu Polenského pro pověru rituelní". Podľa vlastných slov ich napísal preto, aby odčinil hanbu českej žurnalistiky, ktorá štvavými opismi Dreyfusovej aféry pripravila pôdu pre českú a rakúsku dreyfusiádu. Chcel dokázať, že celý proces sa odohral pod antisemitským tlakom a v prácach podrobne rozobral dôvody a skutočnosti, ktoré dokazujú, že Leopold Hilsner vrahom nebol a že predovšetkým nešlo o žiadnu rituálnu vraždu.
Hoci Masaryk dosiahol vo verdikte píseckého procesu to, o čo sa snažil najviac, teda aby vražda nebola považovaná za rituálnu, stále si veľmi dobre uvedomoval, že odsúdili pravdepodobne nevinného a bez akéhokoľvek priameho dôkazu. Cisár František Jozef I. udelil Hilsnerovi milosť a jeho trest zmenil na doživotie. Posledný rakúsky cisár Karol I. udelil v roku 1918 Leopoldovi Hilsnerovi amnestiu a ten bol po takmer 20 rokoch prepustený na slobodu. Zmenil si meno na Heller a svoj život dožil v chudobe vo Viedni. Revízie svojho procesu ani rehabilitácie sa nikdy nedočkal. Zomrel v januári 1928 na rakovinu hrubého čreva. Na jeho pohreb prišlo len niekoľko ľudí, medzi nimi aj jeho bývalý obhajca Zdenko Auředníček.
Na hilsneriádu by sme nemali zabúdať
Dnes sa už nikto nedozvie, kto vlastne Anežku Hrůzovú zavraždil. Ale tento prípad si musíme pamätať pre niečo iné. Aj keby bol Leopold Hilsner vinný, bolo by morálne a správne odsúdiť ho len na základe dôkazov a nie na základe predsudkov. Nie preto, aby sa mal dav na kom vybúriť. To sa však nestalo a on padol za obeť antisemitským vášňam, ktoré sa v tej dobe búrili v Európe, ktorá žila v atmosfére napätia a podobné predsudky a povery vytryskli na povrch aj inde. Okrem Dreyfusovej aféry boli k hilsneriáde najbližšie výbuchy antisemitskej nenávisti v maďarskom Tiszaeszláre (1882) a v Rusku (Bejlisova aféra, 1911).
Dreyfusova aféra sa tej Hilsnerovej v mnohom podobá. V oboch odsúdili človeka nie na základe dôkazov, ale kvôli príslušnosti k istej skupine. V oboch prípadoch sa to dialo za súhlasu protižidovsky naladenej verejnosti a v oboch prípadoch sa prejavil silný mediálny tlak na tých niekoľkých jednotlivcov, ktorí sa postavili na stranu nespravodlivo odsúdeného (Émile Zola, Tomáš G. Masaryk). Hilsneriáda však bola svojim spôsobom hrozivejšia než Dreyfusova aféra, pretože Dreyfusa obviňovali za velezradu, ale v Hilsnerovom prípade bola civilizovaná krajina na prelome 19. a 20. storočia schopná masovo uveriť v to, že časť jej občanov podrezáva iných občanov pre náboženské účely. A práve to démonizačné pobláznenie zmyslov a podľahnutie iracionálnym predsudkom bol ten problém, proti ktorému Masaryk tak úporne bojoval.
---
Hlavné zdroje:
Podrobný popis celého procesu a doby nájdete v diplomovej práci Romana Vařejčky Hilsneriáda, ktorá je skutočne veľmi zaujímavým čítaním pre tých, ktorí by sa chceli dozvedieť viac; zaujímavý text je aj tu; obrázky sú odtiaľto a odtiaľto.
Ďalšie zdroje:
http://www.holocaust.cz/cz2/resources/ros_chodes/1999/04/sto_let_hilsner
http://www.jewishmuseum.cz/cz/vystavy/czpolna.htm
http://www.yivoencyclopedia.org/article.aspx/Hilsner_Affair
http://cs.wikipedia.org/wiki/Leopold_Hilsner
http://www.crg.cz/sekce/historie/referaty/19-stoleti/hilsneriada.htm
http://www.radio.cz/cz/rubrika/historie/hilsneriada-by-nemela-byt-zapomenuta
http://www.ptejteseknihovny.cz/uloziste/aba001/2011/masaryk-a-hilsneriada
http://polna.jex.cz/menu/pamatky/hilsneriada
