Niekedy mám vyslovene chuť prečítať si príbeh, ktorý by bol epický a zároveň ľudský, ktorý by sa ťahal niekoľkými generáciami a odohrával na pozadí historických udalostí a najlepšie na viacerých kontinentoch. Dobrých príbehov tohto druhu je relatívne málo, nech ten popis znie akokoľvek klišéovito, a The Hare with Amber Eyes (po česky vyšlo v roku 2012 ako Zajíc s jantarovýma očima ), mi dal presne to a ešte niečo navyše.
Edmund de Waal sa s rodinnou zbierkou 264 japonských netsuke, maličkých vyrezávaných figúrok a sošiek, stretol prvýkrát v byte svojho prastrýka Iggyho v Tokiu. Ako človeka, ktorý sa venuje umeleckej keramike, ho od začiatku fascinovali a Iggy mu postupne rozprával príbehy, ktoré sa v ich rodine tradovali v spojitosti práve s touto výnimočnou zbierkou. "I´d think, as the construction lights on the cranes came on at dusk, stretching deeper and deeper into Tokyo Bay, that I was becoming sort of amanuensis and that I should probably record what he said about Vienna before the First World War, sit at his elbow with a notebook. I never did. It seemed formal and inappropriate. It also seemed greedy: that´s a good rich story, I´ll have that. Anyway, I liked the way that repetition wears things smooth, and there was something of the river stone to Iggie's stories."
Edmunda de Waala fascinovali nielen netsuke samotné, ale aj to, čo vyžarovali a tajomno toho vzťahu, aký k nim mali ich vlastníci - to zvláštne puto, ktoré k niektorým veciam dokážeme cítiť, ako to výborne vystihol aj citátom z Prousta na začiatku knihy ("Even when one is no longer attached to things, it´s still something to have been attached to them; because it was always for reasons which other people didn´t grasp...") a tak sa rozhodol napísať príbeh týchto zvláštnych vecí, netsuke, a tým aj príbeh svojej rodiny naprieč dvadsiatym storočím.
Po Iggyho smrti sa stali jeho vlastníctvom a až keď ich mal v Londýne, zistil, ako veľmi mu na týchto maličkých veciach záleží. Na tejto veľkej zbierke malých vecí, ktoré sa dajú ľahko stratiť a napriek tomu všetky tie roky prežili. Akoby spolu s nimi zdedil voči nim aj určitú zodpovednosť - voči nim a voči ľuďom, ktorí ich vlastnili. A tú zodpovednosť pretavil do túžby napísať ich príbeh. Príbeh bohatej rodiny Ephrussi, židovskej rodiny, ale pritom sa vyhnúť prvoplánovej patetickosti, ako sám hovorí: "I don´t want to get into the sepia saga business, writing up some elegiac Mitteleuropa narrative of loss." Taký príbeh sa môže napísať skoro sám, stačilo by pospájať anekdoty a niekoľko príbehov plných podobenstiev či povrchných právd, presunúť sa Prahy či podobne fotogenického miesta do parížskych salónov Belle Epoque a bolo by. Nostalgický, tenký príbeh bez skutočnej hĺbky. Edmund de Waal ale nechcel a ani nepotreboval melanchóliu, nostalgiu, tenkosť. "Melancholy, I think, is a sort of default vagueness, a get-out clause, a smothering lack of focus. And this netsuke is a small, tough explosion of exactitude. It deserves this kind of exactitude in return."
Chce otvoriť dvere každej miestnosti, kde netsuke boli, precítiť každú dobu, v ktorej sa v jeho rodine nachádzali, dobu a miesto, a to všetko bez pátosu. A je skutočne výnimočné, že presne to sa mu aj podarilo. Nepotrebuje sa ľutovať, pretože jeho židovská rodina prišla takmer o všetko, nepotrebuje sa ospravedlňovať, že jeho rodina bola bohatá. Chce sa cez všetky tie povrchné nánosy dostať do jadra svojej rodiny, ktorá sa, koniec koncov, skladala z ľudí. Nič viac, nič menej. A tak nás bez preháňania a teatrálnosti prevedie z Paríža na konci devätnásteho storočia, cez Viedeň na prelome storočí až do Tokia šesťdesiatych rokov a nakoniec, po dvoch rokoch cestovania po stopách netsuke, na začiatok príbehu do ukrajinskej Odesy, odkiaľ rodina Ephrussi do Európy prišla.
Je to vynikajúco napísaná kniha, a priblížiť len niektoré jej časti sa skoro ani nedá, pretože iné vynechať by bolo hriechom. Spomenúť radšej atmosféru Paríža v druhej polovici devätnásteho storočia pohybujúcu sa v protikladoch Renoira a Dreyfusa, ten svet novopríchodzích bohatých, noveau riche, posadnutých "japonizmom", všetkým, čo pripomína japonské umenie? Alebo radšej život židovskej Viedne na prelome storočí na Ringstrasse, posadnutej secesiou a Freudom až po nálady tesne pred začiatkom vojny: "There is a bank to run, something that is difficult when you are at war with France (Ephrussi et Cie, rue de l´Arcade, Paris 8), England (Ephrussi and Co., King Street, London), and Russia (Efrussi, Petrograd)."? Medzivojnový New York, teatrálny príchod Hitlera do Viedne a Deutschland, Deutschland über alles. Rozbité okná, hrôza z toho, čo sa deje, neschopnosť rozhodnúť sa odísť, vlajky a hluk Wehrmachtu na Ringstrasse. Ťažko vyberať, treba si prečítať. Je to, do takej miery do akej je to možné, "history as it happens".
"Objects have always been carried, sold, bartered, stolen, retrieved and lost. People have always given gifts. It is how you tell their stories that matters."
---
Edmund de Waal - The Hare with Amber Eyes. A Hidden Inheritance. (2010)
česky vyšlo ako Zajíc s jantarovýma očima, Ikar 2012, preložila Lucie Johnová
