Doteraz si pamätám, ako som sa pobavila na článku o tom, ako maminky zabudvi jospuávať. No ale, akosi to dobehlo to aj mňa (nikdy nehovor nikdy, že). Keď mi včera volal kamoš (čau Aďo) a medziiným sa ma opýtal ako sa mám, povedala som mu tak trochu poloautomaticky: „Ale super, už máme prvý zub." (Lebo veď to je najväčšia udalosť v našej domácnosti za posledné dni). Ale treba mi prirátať k dobru, že to aspoň nie je zubček. A stále sa chytám za hlavu, keď vidím v obchode tričenká a plienočky a súpravičky a podbradníčky (super vecičky pre vaše detičky).
S deťmi sa treba rozprávať milo, ale normálne, veď odkiaľ by sa to inak mali naučiť (určite nie z toho, ako im bude každý hovoriť aha aké kuásne žižinky, ty si ale supel sikulíšek, hapau si, aké máš ty kuásne plstíčky). A tak sa snažím vyhýbať sa materskému plurálu ako sa len dá, ale niekedy to vykĺzne tak automaticky, že aj my si niekedy grcneme a kakneme a kúpeme sa (alebo, čo už je vrchol, ideme trošku vyvetrať cikáčika). Našťastie aspoň zdrobneninám zatiaľ úspešne odolávam, a tak si neobliekame tričenká, bundičky, ponožtičky ani tepláčiky a neožužlávame knižočky a hrkáločky (pyžamko a kašička sú ešte v rámci normy). Ups, teda čvirikovi neobliekam a čvirik neožužláva.
