Vytiahla z poštového vozíka tie dva balíčky s poznámkou „no, to ste zase vy, to som si mohla myslieť...". Aby bolo jasné, to nie sú žiadne megazásielky, tieto balíčky mali tak desať krát pätnásť cm a boli veľmi ľahké. A aby bolo ešte viac jasné, takéto balíčky mi chodia raz za dva-tri mesiace. Povedala som jej, že to je oblečenie pre malého, asi mi príde ešte jeden, zajtra - pozajtra. „A to si to nemôžete ísť kúpiť do obchodu?!?" Tón a pohľad, ako keby som jej povedala niečo naozaj zlé. Ako keby som ju nevýslovne obťažovala. Moja snaha o konverzačnú slušnosť týmto úplne vyprchala.
Ani som nevedela, čo jej mám na to povedať. V prvej chvíli som sa jej skoro začala ospravedlňovať. To sa ale mám naozaj ospravedlňovať poštárke, že mi musí doniesť balíček? To jej mám vysvetľovať, že 1) nie som z tých, čo potrebujú mať dieťa oblečené v značkových veciach, keď z toho aj tak za chvíľku vyrastie, že 2) nie som z tých, čo sa chodia prechádzať s dieťaťom do nákupných centier, že 3) popri materskej robím, takže aj tak idem do obchodu len v tom najnutnejšom prípade, že 4) cez bazár je to lacnejšie a hlavne aj pre mňa ako pre pracujúcu maminu čas šetriace?
Pani poštárka, ja viem, že vaše zamestnanie nie je z tých najľahších, že musíte roznášať poštu v zime, v daždi, že sa počas roznášky stretnete s tým chrapúňom, ktorý si nikdy nenechá oplzlé poznámky pre seba, že u tej starej panej na vás vždy vybehne zúrivo brechajúci pes, ale je to predsa vaša práca. Myslíte si, že mne sa chce robiť v noci o jedenástej, cez víkend, keď malý spí? Nechce, ale to ešte neznamená, že musím byť preto na každého nepríjemná.
Chápem, že nerobíte vašu prácu z presvedčenia, ale jednoducho preto, lebo za ňu dostanete plat, ale je to predsa vaša práca. Som rada, že mi poštu vždy donesiete, pretože viete, že som doma na materskej a tak ma vždy zastihnete, ale naozaj mi nemusíte dávať tak pociťovať, že ťažko pracujete, a kvôli mne ešte ťažšie. Ja viem, aké to je robiť od rána do večera a potom ešte aj v noci. Viete to vy? A predsa sa na vás vždy usmejem.
