Sem tam mi prejde popred nohy sestrička s jednou pacientkou, je to staršia pani, ktorá nevládze samostatne chodiť a sestrička ju vodí na záchod. Pacientka je bezmocná, odkázaná na pomoc sestričky. Tá ju rozptyľuje, jemne ju drží okolo pása, pomáha jej. Táto staršia pani jej nad ránom ďakuje takmer so slzami v očiach, aj za to, že sa ku nej správala ako k človeku, za to, že jej pomohla zachovať si tú trochu dôstojnosti, ktorú všetci potrebujeme. Nemusela. Mohla ju jednoducho len odviesť na záchod.
Sestrička sa s ňou rozpráva tlmeným hlasom, aby čo najmenej rušila nás ostatných. Je nás tu asi osem, ale nevidíme sa navzájom, každý vidí len závesy okolo svojej postele a biely strop nad hlavou. Najdlhšia noc môjho života. Kvôli bolesti nemôžem spať. Počítam minúty, dívam sa na ten biely strop, na ktorý ledva dovidím, pretože nemám okuliare a nevládzem sa pre ne načiahnuť. Prvú polovicu noci nesmiem piť. Sucho v ústach, popraskané pery. Musím ležať len v jednej polohe, všetko ma bolí. Počítam minúty. Sestrička obchádza pacientov, pristúpi k mojej posteli, opýta sa, či niečo potrebujem. Vodu. Nesmiem ešte piť, ale za dve hodiny si už budem môcť dať trochu vody. Určite príde a dá sa mi napiť. Hovorí to príjemným, tichým, upokojujúcim hlasom. Nemusela by. Mohla by mi len povedať, že teraz piť nemôžem.
Bolí ma chrbát. Bolesť sa rozširuje z krížov do celého chrbta. Nie je to nič strašné, iní pacienti tam určite trpia aj viac, podľa vzdychov a stonov, ktoré jediné sa spoza závesov ozývajú do tmavej miestnosti. Nechcem preto volať na sestričku, ale bolesť prehlušuje všetky moje myšlienky. Nevládzem sa pohnúť a bolesť sa rozširuje, každá ďalšia minúta je dlhšia ako tá predtým. Šepky volám sestričku. Príde, zdvihne ma do sedu, natrie mi niečím chrbát. Nádherný chlad tíšiaci bolesť. Ukladá ma spať, napraví mi vankúš. Teraz to už bude trochu lepšie, ak nie, zavolajte ma, šepká mi. Žiadna nepríjemnosť. Žiadne povýšené správanie. Žiadna neochota a namrzenosť, že kvôli mne musela o druhej nadránom vstať od stolíka. Nemusela by. Mohla by mi jednoducho len povedať, že to je normálne, že po takejto operácii ma to bude bolieť a do rána to snáď vydržím.
Ďakujem vám, sestričky z pooperačného. Ďakujem vám, že ste sa k nám, ôsmim pacientom tej jednej noci, správali ako k ľuďom, že ste nám súcitne pomáhali, že ste nám umožňovali, hodinu za hodinou, zachovávať si trochu dôstojnosti v nedôstojných situáciách. Aj vďaka vám bola tá noc znesiteľná, hoci sme ju všetci strávili v samote, v bolestiach, s očami upretými na biely strop. Ďakujem vám, sestričky z pooperačného, boli ste úžasné a zaslúžite si tú najväčšiu úctu za to, ako svoju robotu robíte.
