Úvodom by som rád poukázal na rozdiely v chápaní pojmu inflácia medzi rôznymi ekonomickými školami. Zatiaľ čo rakúska ekonomická škola a klasickí liberáli definujú infláciu výlučne ako navýšenie množstva obeživa, mainstreamová ekonomická teória považuje infláciu za nárast všeobecnej cenovej hladiny tovarov a služieb. Monetaristi, hoci sú v blízkom súlade s rakúskym pohľadom a vnímajú infláciu primárne ako monetárny jav, analyzujú ju v širšom makroekonomickom kontexte, než ako to robia zástancovia rakúskej školy.
Inflácia je jav, ktorý jestvuje od nepamäti. Či už vo forme "okusávania" zlatých mincí, ich riedenia, alebo v súčasnosti vo fiatovom monetárnom systéme. Teda v systéme, v ktorom je kúpna sila peňazí garantovaná štátom, ale bez akéhokoľvek fyzického prepojenia s komoditou.
Aká je teda úloha inflácie v prerozdelení bohatstva ? Úplne zásadná!
Už okolo roku 1730 napísal francúzsky ekonóm Richard Cantillon knihu "Essai sur la nature du commerce en général". Popísal v nej jav, ktorý si všimol pri pozorovaní nárastu bohatstva u vlastníkov baní na zlato. Infláciu, ako som písal, možno definovať aj ako zvýšenie množstva peňazí v obehu. V časoch Cantillona bolo peniazmi zlato a striebro. Ak nerátame nekalé praktiky vladárov vo forme riedenia kovov v minciach, "emisia" nových peňazí bola možná len ťažbou zlata. Cantillon si všimol, že ťažiari profitujú z vyťaženého zlata hneď dvoma spôsobmi. Prvý spôsob profitu je triviálny - vyťažené zlato malo určitú trhovú hodnotu. Bolo teda priamo zmeniteľné za služby a tovar. Druhý spôsob, akým ťažiari na zlate zarábali je ale sofistikovanejší a je práve zásluhou Cantillona jeho popis. Ťažiari boli prví, kto v ekonomike utratil novo vyťažené zlato. Nakupovali teda služby a komodity za ceny, ktoré ešte neboli ovplyvnené týmito novými peniazmi v obehu. Akonáhle ale došlo k prvému nákupu, ceny v celej ekonomike vzrástli, pretože zrazu bolo v systéme viac peňazí ako predtým. Kúpna sila obyvateľstva kvôli zvýšeným cenám tak vo všeobecnosti klesá. Týmto mechanizmom dochádza nielen k odlivu bohatstva od tých, ktorí peniaze získajú neskôr, ale aj k vytvoreniu podmienok, ktoré podporujú vznik tzv. Cantillonovej elity. Teda tých, ktorý prví utrácajú novovzniknuté peniaze.
Ako súvisí Cantillonov efekt, pozorovaný pred 200 rokmi v úplne inom monetárnom systéme so súčasnosťou ?
V dnešnom monetárnom systéme je emisia nových peňazí riadená centrálnou bankou. Peniaze sú emitované komerčnými bankami formou úverov. Prvotní držitelia týchto novo vznikajúcich peňazí majú teda na trhu výhodu oproti ostatným účastníkom. Práve formou Cantillonovho efektu.
Hlavnými „prvotnými držiteľmi“ nových peňazí sú banky a veľké finančné inštitúcie. Trhovými mechanizmami je zabezpečené, že tieto peniaze sa najprv dostanú k subjektom, ktoré sú už ekonomicky silnejšie. Tým sa ich celkové bohatstvo permanentne zvyšuje.
Je evidentné, že tí, ktorí na tento systém doplácajú najviac sú občania bez akýchkoľvek dlhov. Tí sú úplne posledným prvkom v reťazci, ktorým sa príjmy zvýšia až po tom, čo v celom systéme dôjde k prvotnej útrate novo vzniknutých peňazí, k inflácii.
Iste, inflácia je zložitejší fenomén, a štandardne sa analyzujú aj iné veličiny než len množstvo obeživa. Napríklad rýchlosť obehu peňazí, alebo celková produkcia (HDP). Avšak to nemení nič na fakte, ktorý Cantillon popísal, len to komplikuje jeho exaktnú analýzu.
Inflácia je teda jedným z mechanizmov, ktorý má za následok tok bohatstva od nižších a stredných vrstiev obyvateľstva k najbohatším vrstvám spoločnosti.
Neutralita peňazí
Koncept neutrality peňazí hovorí o tom, že zmena množstva obeživa má v dlhodobom horizonte vplyv len na nominálne ceny, ale nie na reálne parametre, akými sú produkcia, zamestnanosť či reálny hospodársky rast. Milton Friedman tento predpoklad postuloval na základe empirických pozorovaní, pričom argumentoval, že po úplnej adaptácii cien a miezd sa reálne veličiny vrátia do svojej rovnováhy.
Ne-neutralita peňazí – pohľad rakúskej školy
Na rozdiel od monetaristov, rakúska ekonomická škola trvá na tom, že peniaze nikdy nie sú neutrálne, a to bez ohľadu na časovú škálu. Inflácia totiž spôsobuje ďalekosiahle a dlhodobé štrukturálne zmeny v celej ekonomike. Podniky aj spotrebitelia reagujú na infláciu tak, že utrácajú peniaze spôsobom, ktorý by za normálnych, neinflačných podmienok nebol možný. Podniky investujú ľahko dostupné peniaze rizikovejším spôsobom, mení sa štruktúra výroby a investícií. Vznik Cantillonovej elity – spoločenskej vrstvy, ktorá by bez inflácie neexistovala, je len ďalším z príkladov.
Etické a morálne aspekty
Ako je evidentné, inflácia skrze Cantillonov efekt zapríčiňuje tok bohatstva od najnižších vrstiev spoločnosti k tým najbohatším. Na existencii tohto javu sa zhodnú ekonómovia naprieč všetkými školami.
Historicky nebolo vždy jednoduché infláciu odštartovať. Ak to štáty alebo panovníci chceli, napríklad na financovanie vojen, museli pristúpiť k riedeniu mincí, ktoré sa ale časom stali bezcennými a ľudia ich prestali používať. To postupne viedlo k bankrotom štátov. Prípadne k inflácii došlo pri prítoku značného množstva zlata do ekonomiky, ako napríklad po objave Ameriky.
V súčasnom fiatovom systéme je však iniciovanie inflácie veľmi jednoduché a štát skrze centrálnu banku a komerčné banky plne ovláda množstvo emitovaného obeživa. Nikdy v histórii nebolo také jednoduché pre štát a CB kontrolovať peňažnú zásobu a cez infláciu ovplyvňovať prerozdelenie bohatstva. Znepokojujúce pritom je, že mainstreamová ekonomická škola vníma udržiavanie trvalej miernej inflácie (okolo 2 % ročne) ako ekonomicky žiaduce. Túto infláciu ospravedlňujú podporou rastu. Vo výsledku sa však jedná o narúšanie cenových signálov v ekonomike a následné neefektívne alokovanie zdrojov. Inflácia taktiež vytvára tlak na jednotlivcov, ktorých núti investovať alebo spotrebovať, čo vedie k obmedzeniu ich vlastníckych práv.
Inflácie je teda jav, ktorý je spôsobený politikou centrálnej banky a štátom. Nie je to nejaký prírodný fenomén, ako vírus alebo asteroid, ktorý udrie a ktorý nemožno zvrátiť. Iste, existujú sekundárne príčiny, popísané rovnicou kvantitatívnej teórie peňazí, ale faktor emisie hrá v celom tomto systéme bezprecedentnú rolu. Kúpyschopnosť fiatu klesá permanentne od jeho vzniku a dopláca na to väčšina.
Ak nazvem tento systém neospravedlniteľnou globálnou lúpežou, nebudem ďaleko od pravdy. A pýtam sa záverom, môžeme vôbec hovoriť o voľnom trhu v systéme s tak netrhovými peniazmi? V systéme, kde peniaze stratili funkciu dlhodobého uchovateľa hodnoty? Kde je aj kvôli tomu úplne zdeformovaný napríklad akciový trh či trh s nehnuteľnosťami?
