Argentínsky prezident, označujúci sa za anarchokapitalistu, Javier Milei to na ekonomickom fóre v Davose vystihol celkom presne. Ak ho parafrázujem, moderný socializmus už nie je o tom, že výrobné prostriedky sú vlastnené priamo štátom, skôr je o neprimeraných zásahoch štátu do trhovej ekonomiky a o vzniku monopolov, ktoré sú priamo závislé na štáte a na voľnom trhu by nikdy nevznikli. Štát je skrátka problém a nie riešenie. Ako inak, než smerovaním k socializmu nazvať stav, ak štát postupne začína prerozdeľovať viac ako 50% HDP? A to sa postupne deje v celej Európe. Nárast zásahov do trhovej ekonomiky je celosvetovým trendom. Nechajme však exaktné definície o tom čo je a čo nie je socializmus politológom a ekonómom, podstatou je nárast regulácii, prerozdeľovania a iných zásahov.
Problém postupného nárastu štátu dobre popísal už ekonóm rakúskej ekonomickej školy Ludwig von Mises v známom diele Byrokracia z roku 1944. V podstate je to pomerne jednoduché a priamočiare. Ak v nejakej ekonomike, v nejakom štáte, vznikne trhová deformácia, alebo kríza, niektorí volení predstavitelia v zastupiteľskej demokracii hneď ponúknu nespočet riešení existujúcich problémov. Riešenie ktoré ponúka štát je však častokrát ďaleko horšie ako problém samotný. Príkladom z minulosti môže byť nástup KSČ v ČSR, príkladmi z poslednej doby sú napr. dotácie na hypotéky, rôzne nápady, čo s drahšími potravinami alebo vznik úplne zbytočného ministerstva. Socialistickými „ekonómami“ ponúkané riešenia sú skrátka nezmyslami. Samozrejme, určitá malá skupina politikov ponúkne aj riešenie spočívajúce v aplikácii známeho laissez-faire – teda konceptu nezasahovania do trhu. A tu vzniká v zastupiteľskej demokracii problém.
Bežný občan nedokáže posúdiť celkový vplyv ľavicových „nápadov“ na ekonomiku. A to je úplne v poriadku, ľudia majú svoje životy, svoje problémy, neštudovali a ani sa nezaujímali o ekonómiu. Aj keď aj tu sa ponúka otázka, či je vzdelanie na štátnych školách v tomto smere dostatočné. Každopádne ukazuje sa, že pre politikov je výhernou stratégiou v zastupiteľskej demokracii populizmus, prevažne ten ľavicový. Voliči preferujú okamžité krátkodobé riešenia – taká je skrátka ich časová preferencia. Voliť niekoho, kto tvrdí „nechajme to tak, trh to vyrieši“ je pre väčšinu neprijateľné. Výsledkom je teda voľba ľavicových politikov stále dookola, ktorá vedie k zväčšovaniu štátu nad všetky medze. Ľavicový politik, aby mohol prerozdeľovať stále väčší a väčší podiel HDP potrebuje zamestnávať stále väčší a väčší počet byrokratov. Zároveň sociálnymi dávkami a inými zásahmi vytvára vrstvy ľudí, ktorí sú od štátu bytostne závislí. Táto masa ľudí, teda byrokratov a ľudí odkázaných na štát, skrátka nemá inú možnosť, než voliť znova socialistických politikov. To je pre nich maximalizáciou zisku. Týmto sa uzatvára spätná väzba, ktorá je vo svojom dôsledku zničujúca a ktorú nejde v štandardných systémoch zastupiteľskej demokracie s rovným všeobecným hlasom odstrániť.
Všimnite si, že takto popísaný systém naviac nemá absolútne žiadnu spätnú väzbu, ktorá by ho vychyľovala k voľnotržným princípom a k menšiemu štátu. Pár združení zamestnávateľov, alebo rôzne ekonomické inštitúcie skrátka neprehlasujú väčšinu. Ak si pozriete štatistiky počtu štátnych zamestnancov v SR, ich počty každým rokom narastajú. Miera prerozdeľovania HDP štátom narastá tiež. Počty zákonov a regulácií nemajú konca a toto sa týka celej Európy, v podstate celého sveta.
Čo je taktiež zlé, celé politické spektrum je posunuté doľava takým spôsobom, že už aj strany ktoré si vravia centristické, alebo dokonca stredopravé prijímajú zákony, ktoré sú vyložene proti trhové a štát zväčšujúce.
Netvrdím, že viem ako reformovať demokraciu, chcel som len poukázať na problém, ktorý je jej inherentnou súčasťou, a ktorý postupne priviedol Európu do stavu, keď začína pripomínať skanzen pre bohatých aziatov. Socializmus sa v EU buduje tu a teraz a historicky vždy znamenal katastrofu. Je empiricky pozorovaným a deduktívnou logikou dokázaným faktom, že kolektivistické smery nie sú riešením ničoho, ale naopak, prinášajú úpadok a deštrukciu.
Stále ale platí, že demokracia ako taká je pravdepodobne zatiaľ najlepší politický systém a koncept, avšak nie som toho názoru, že nesmie podliehať kritike. Práve naopak, problém je jasný a evidentný, je ale otázne ako sa k nemu postaviť. Budem pesimista, ale som toho názoru, že demokracia nie je reformovateľná. Vždy bude vládou väčšiny nad menšinou. Jediným rozumným spôsobom ako s tým pracovať je začať so vzdelávaním mladých ľudí v oblasti klasickej ekonómie. Len to jediné je cestou k postupnému zmenšovaniu štátu a cestou k efektívnej spolupráci.
