Ako napísal Henry Hazlitt v jeho známej knihe Ekonómia v jednej lekcii, strach z priemyselnej automatizácie je starý ako samotná priemyselná výroba. Pred strojmi vo výrobe varujú robotnícke a odborové skupiny už minimálne od začiatku 19. storočia. Časom vznikali bizarné nápady odborových skupín, ako napríklad zákaz striekacích pištolí, či povinná prítomnosť elektrikára v prevádzkach, kde sa dočasne používalo elektrické osvetlenie. Jeho jedinou náplňou práce bolo svetlo na začiatku práce zapnúť a na konci vypnúť. To všetko v presvedčení, že je potrebné zachovať čo najviac práce pre každého, bez ohľadu na efektivitu. Nikdy sa predpovede odborárov o tom, že stroje úplne vytlačia ľudí a zoberú im všetku prácu nepotvrdili. Ak aj došlo k lokálnemu prepusteniu zamestnancov, napríklad z dôvodu zavedenia efektívnejšieho stroja, títo zamestnanci sa vždy presunuli do iných odvetví, paradoxne napríklad začali vyrábať uvedené stroje.
Vráťme sa ale k robotom. Nápad zaviesť na ne dane nie je žiadna novinka, v minulosti s tým prišla už aj EÚ, ale návrh našťastie nebol pretlačený.
Berú roboty prácu ľudom?
Majme fiktívnu firmu, ktorá vyrába napríklad smartfóny. Majiteľ firmy sa rozhodne časť výroby upraviť kúpou a zavedením nového priemyselného robota. To povedie povedzme k prepusteniu 10 ľudí. Vďaka tomuto robotovi sa zníži cena smartfónu zo 100 jednotiek na 80 j. Zároveň sa zvýši produktivita a celkové množstvo vyrobených zariadení. Majiteľ firmy vďaka počiatočnej investícii získal konkurenčnú výhodu, ktorá mu po určitú dobu (pokým roboty nezavedie aj konkurencia) bude prinášať vyššie zisky. Čo spraví majiteľ s týmito ziskami ? Má v podstate len 4 možnosti:
investuje zisk do rozšírenia výroby (napr. nové roboty...)
investuje zisk do úplne iného sektora (nehnuteľnosti, nová fabrika na mikročipy...)
využije zisk pre vlastnú spotrebu (luxusné dovolenky, diamantové náušnice pre ženu, dobrá večera v reštaurácii...)
schová ich pod vankúš (málo pravdepodobné vďaka konceptu štátnych fiat peňazí s kvázi kontrolovanou kladnou mierou inflácie)
V konečnom dôsledku majiteľ vytvoril hodnoty, ktoré sú hodnotou pre celú spoločnosť. 10 prepustených zamestnancov si rýchlo nájde prácu v sektoroch, ktoré vznikli vďaka zavedeniu robotov (ich výroba, údržba, programovanie, montáž) alebo v sektore služieb (obsluha v reštaurácii, tvorba videí na internete, ktoré podnikateľ rád pozerá vo voľnom čase). Naviac, cena smartfónu klesla o 20 j. Týchto 20 j. ktoré nakupujúci ušetrí, môže využiť znova niekde inde v ekonomike. Takže áno, je pravda, že na úplnom začiatku prišlo o prácu 10 ľudí, ale celkovo sa bohatstvo v spoločnosti zvýšilo. Naviac, týchto 10 ľudí si rýchlo prácu nájde.
Uvedené je ľahko dokázateľné nie len deduktívnou logikou, ale aj empirickým pozorovaním. Ukazuje sa snáď, žeby za posledných 200 rokov ľudia trpeli kvôli zavádzaniu technológií? Nemáme náhodou jednu z najnižších nezamestnaností? Automatizácia skrátka prácu nikomu neberie, naopak, vytvára bohatstvo, nové sektory a celkovo prispieva k vedecko-technickému pokroku.
Kto určí deliacu čiaru a výšku dane?
Štát samozrejme láka vidina prílevu nových peňazí do štátnej kasy. Kto ale určí, aký typ robota sa ešte má zdaňovať, a aký už nie? Na túto úlohu by v štáte vznikla celá nová skupina byrokratov, ktorí by tieto otázky skúmali, chodili po fabrikách, produkovali nezmyselné nariadenia a zasahovali do tržného mechanizmu. Pre spoločnosť ako celok by boli čistou stratou, tak ako každý byrokrat. Naviac, ich závislosť na štáte znamená, že sa k moci dostávajú stále kolektivistickejšie formy vlády. Mala by byť jednotná daň na kus pri nákupe, alebo paušálna? Alebo podľa vyprodukovaného množstva tovaru? Podľa toho, do akej miery využíva robot nástroje AI? Či koľko spotrebuje elektrickej energie? To sú veci, ktoré samozrejme nejde nijak "rozumne" nastaviť. Významná časť vybraných daní by sa najskôr "spálila" na chod byrokratického aparátu. A aj tie čo by ostali by štát aj tak prerozdelil tak, ako jedine dokáže - najmenej efektívne a s najhorším dopadom na trh.
Koniec priemyslu v Európe?
No samozrejme. A kolektivisti tomu ešte zatlieskajú. Dane na priemyselné roboty sú snom každého degrowthera. O tom, aká je ideológia degrowthu zvrátenosť som písal v minulom blogu. Každopádne už teraz dochádza k postupnej deindustrializácii EÚ kvôli rôznym formám daní, alebo kvôli drahým energiám, ktoré majú zas a znova čiastočne pôvod v reguláciách. Pre väčšinu medzinárodných firiem by bola daň na priemyselné roboty poslednou kvapkou a skrátka by odišli do Ázie, alebo Afriky. Svet našťastie nekončí za hranicami EÚ.
Stop vedecko-technickému pokroku?
Čiastočne určite. Z vynaliezania nových technických zariadení alebo nových materiálov profituje celá spoločnosť. Významná časť tohto pokroku sa deje aj vďaka zdokonaľovaniu priemyselnej automatizácie. Dane na roboty môžu viesť k postupnej stagnácii a snahe ostať pri tých typoch, ktoré sú menej efektívne a teda pravdepodobne menej zdanené.
Záver
Nie, priemyselné roboty nepredstavujú žiadnu hrozbu pre ľudskú prácu ani pre pracovníkov. To ukazuje história. Znamenajú prerozdelenie pracovných pozícií, vznik nových sektorov, zvýšenie produktivity a zníženie cien tovarov. Zavedenie dane na roboty by viedlo k ďalšiemu prehĺbeniu deindustrializácie Európy a jej postupnej premene na skanzen a múzeum. Pravda, aspoň s bohatou históriou. Znamenalo by vznik celých nových štátnych inštitúcií, ktoré by nerobili nič iné, len tieto roboty skúmali, zdaňovali a odsávali peniaze zo štátneho rozpočtu. Svojou činnosťou by ešte viac deformovali prirodzený voľný trh.
Kto vie, možno by vznikli undergroundové fabriky, plné nelegálnych nezdanených robotov, proti ktorým by museli zasahovať bezpečnostné zložky. Ale to sa už samozrejme presúvame do oblasti argumentov ad absurdum a scifi. V takom svete si viem predstaviť byrokrata, ktorý mi zdaňuje sadu gola kľúčov a šraubovákov, pretože mi uľahčujú robotu...
