„Haló,“ ozýva sa neustále. „Haló.“ Rýchlo som sa prebrala. Spočiatku som si myslela, že to všetko sa odohráva iba v mojej hlave. Fantázia. No hlas zaznel opäť. „Haló,“ opakoval neustále. „Fatamorgána? Toto nie je možné.“ Zdvihla som sa z postele. Posadila som sa. Hlas opäť dal o sebe vedieť. Nedalo mi to a postavila som sa. Prešla som celú izbu, celý byt. Nič. Vôbec nič som nenašla. Ani len malinký náznak čohosi. Nič. Zvuk utíchol. Nie však celkom bez obáv som sa znova dala na spánok. Pomyslela som si, že sa mi to iba zdalo. Veď som nikde nenašla ani stopu. Bola som rozospatá. V rádiu hrala hudba. Moja obľúbená stanica. Plynula minúta za minútou. Už som zaspávala. A znova. Prebudil ma. Hlások. Znel bojazlivo. Pridal na intenzite. Stupňoval sa. „Čo sa tu deje?“ položila som sama sebe otázku. „Kto si a čo chceš?“ bola som jednoducho v koncoch. Zmätok. Strach. To všetko sa prelievalo v mojom vnútri. Nastalo ticho. Úplné ticho. Bolo počuť lietať aj malú mušku, ktorá sa premávala izbou sem a tam. Opakovala som: „Kto si? Človeče, ukáž sa.“ Bála som sa. V hlase mi boli cítiť slzy. V tom prehovoril. Bolo cítiť, že sa trasie, má strach. Vyriekol: „Ja, ja, ja som tu.“ Nechápavo som sa obzrela. Hľadala som ho očami. „Tu dole, pod stolom. Ležím a nemôžem sa hýbať. Som zranený.“ Opatrne som pristúpila. Odtiahla som stoličku. Sklonila hlavu. Bol tam. Malý človiečik. Vyzeral ako z rozprávky. Celkom ako z iného sveta. Prihovorila som sa mu. „Čo sa ti stalo? Odkiaľ si prišiel a čo tu robíš?“ Poukladal len pár slov do vety. Celkom som im nerozumela. „Anjel, strážim, som zranený.“ Iba tieto slová. Viac nevládal. „Koho stáži? Aký anjel? Prečo je zranený?“ Ešte viac sa to zdalo záhadné. Na chvíľku som prestala premýšľať a dala som sa rýchlo do roboty. „Musím mu pomôcť. Ako to urobiť?“ znelo mi v ušiach. Mal poranenú nohu. Nevládal chodiť. Stratil veľa krvi. Zaspával. Snažila som sa s ním komunikovať alebo mu aspoň niečo rozprávať. Keby zaspal ... S takouto možnosťou som ani nerátala. Pomôcť mu, to bolo prvoradé. Veď je to anjel. Zrazu sa vo mne prebudil akýsi duch. Ovládala som všetko. Úplne presne som vedela čo robiť. Bol to zázrak. V mojej hlave sa objavilo to, čo nám tam tak tvrdo nalievali učitelia na základnej škole. Prvá pomoc. Podarilo sa mi to. Žil. „Ďakujem,“ tíško zašepkal. Vtedy som už nedokázala udržať na uzde svoje pocity. Vypuklo to. Slzy mi tiekli z očí. Neustále ďakoval. Ja som sa ho snažila upokojiť: „Musíš teraz odpočívať. Aj pospať by si si mal. Keď sa prebudíš, porozprávaš mi celý príbeh,“ neústupčivo som dodala. Súhlasil. V izbe sa rozliehali iba tóny piesní, ktoré práve vysielali v rádiu. Čas akoby bežal. Neznáme stvorenie ešte stále snívalo. „Musel byť asi dobre unavený,“ vo vnútri sa mi preháňalo. Sedela som pri ňom na posteli. Dýchal. Pravidelne. Zahľadela som sa do steny. Premýšľala som nad dňom a modlila som sa. V tom otvoril očká. Úplne ma oslepila ich krása. Boli krajšie ako predtým. Šťastnejšie, vyžarovali väčšiu láskou. Začal rozprávať. Bol to príbeh, ktorý som tak netrpezlivo očakávala. Vraj podstatou príbehu je láska. Dôležitá je láska. Neprerušovala som ho. Postupne všetko vysvetľoval a odhaľoval ukryté tajomstvá. „Ľudia nás volajú anjeli. Dávame na nich pozor a pomáhame im. Prišiel som ťa uchrániť od zlej chvíle. Zachrániť ťa mohla iba obeta druhého.“ Tak tomuto som už vôbec nerozumela. „Záchranou je obeta druhého?“ Chvíľu sme sa rozprávali. Pozorne som sledovala každý jeden jeho pohyb, všetko čo povedal. Tie slová. A myšlienky. Najprv som nerozumela. No postupne sa mi odkrývalo tajomstvo každého slovíčka. Opäť sme sa vrátili k záchrane. Jasne mi vysvetlil podstatu. „Pomohla si sama sebe. Zachránila si sa. Ja som tu bol ako prostriedok. To preto, aby si si čosi uvedomila. A myslím, že sa ti to i podarilo.“ Tak na toto som nedokázala reagovať. Premýšľala som, čo také veľké som urobila. A potom mi to celé docvaklo. Mal pravdu. Naučila som sa veľa. Nemyslela som na seba. Snažila som sa pomáhať. Urobiť všetko. Všetko pre druhého. Nezlyhala som. Naopak. Zvíťazila som. Sama v sebe. Upustila som od svojho rozjímania. Ďalej sme sa zhovárali. Stále mal čo hovoriť a ja čo počúvať, učiť sa. Starala som sa o neho. Už bol celkom zotavený. Čas pri ňom plynul rýchlo. Zrazu ma prerušil. Z ničoho nič. Zdvihol sa a rozlúčil. „Už musím ísť, je neskoro. Volajú ma.“ Bola som smutná, no zároveň i šťastná. Prežila som zázrak. A nepozerám tu na nadpozemskú bytosť. Ale na vnútro a na to, čo to zanechalo vo mne. Nelúčili sme sa dlho. Poďakovala som mu a stratil sa vo dverách. Presne tak záhadne ako sa objavil aj odišiel.
Bol večer. ďalší deň za mnou. No nebol obyčajný a ani nie taký ako včera i keď som si to spočiatku myslela. Bol výnimočný, čarovný. Uložila som sa do postele. Bola som unavená. Myslela som na neho. Na to, čo hovoril. Pomohol mi objaviť seba. Najkrajšie čo som doteraz zažila. Cez jeho utrpenie som videla, že bolesť má v mojom živote význam. Len skúškou cez ťažké veci objavujeme to podstatné. Odhaľuje sa nám ozajstné tajomstvo života. I mne sa odhalilo. „Ďakujem.“
Dnes som si líhala šťastná. Zajtrajší deň bude isto iný. Ja som iná. A zato vďačím tebe...
