Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
Pozerám na svoje dlane. A to málo, čo v nich ostalo nestačí na nový život, lepší zajtrajšok. Svet a tí ľudia čo v ňom žijú sú ľahostajní. Ľahostajní voči druhým... a vlastne aj voči sebe.
Neviem kedy to už konečne pochopím. Ďalší kopanec a ja len hlúpo premýšľam, kde som zase urobila chybu. Plánujem čo urobím, aby to nabudúce bolo lepšie. Rana za ranou a zo mňa sa stáva stále väčšia a väčšia naivka. Dokedy? Dokedy nechám so sebou zametať? Dokedy budem veriť v ľudí? Veriť, že tentokrát to určite dopadne inak ako tých dvestokrát predtým. Dokedy budem dávať šance ľuďom, ktorí si ich nevážia a už asi ani nezaslúžia? Dokedy to ešte vydržím...?
