Z postele som vyliezla s nechuťou ísť a žiť. Zase to akosi na mňa prišlo. Akoby sa to všetko niekde skrývalo, hromadilo a teraz to vyšlo na povrch. Je ťažké zadržať slzy. Chcela by som to vykričať do celého sveta, ale čo mi to pomôže, keď tí, ktorí by "mali" počúvať akosi zatvárajú uši?
Bolo nádherné ráno sa prebudiť šťastná a s pocitom, že ma niečo krásne čaká, aj keď som nevedela, čo to bude. Bolo jedinečné cítiť sa potrebná. Cítiť, že na svete existuje človek, ktorému na mne záleží. Ten, ktorému sa môžem bezdôvodne hodiť okolo krku, keď to tak cítim. Bolo fajn kedykoľvek zavolať na "záchranné číslo" a vyrozprávať všetko čo som v tej chvíli v sebe mala. Alebo sa len stačilo inak pozrieť a aj bez slov bolo jasné čo chcem povedať. Bolo super smiať sa len preto, že aj dneska vonku svieti slnko. Bolo fajn byť tou princeznou...teraz to už viem. Dnes je to však celkom inak....Prázdniny mi prešli pomedzi prsty. A čo mi ostalo? Len prázdne ruky a nesplené sny, túžby, zážitky, chvíle... Chcela som už konečne žiť naplno, mala som na to aspoň jeden dôvod! Ale aj to sa mi akosi zrútilo... Došla mi tá "šťava", čo robí človeka šťastným, čo mu vyčarí úsmev na tvári, dá silu a odvahu naplno žiť a bojovať za veci, o ktoré ozaj stojí...
Možno keď sa budúcu nedeľu ráno zobudím a uvidím sa v tých bodkovaných šatách, ktoré som predtým ani nezapla. Možno keď uvidím svoje neposlušné ostrihané vlasy na svojom mieste, presne tak ako si to predstavujem. A možno keď sa namaľujem...možno budem mať zo seba dobrý pocit...kiež by sa to však tak dalo urobiť aj so srdcom...
...podaj mi ruku chcem mať kontakt so životom...
