Na rozlúčku...

Možno to bude v tom, že čo sa týka života a nejakej tej "matematiky" s tým spojenej, som úplne pozadu. Teda skôr to ide mimo mňa...Neviem kde stále robím tú chybu, že sa to nemôže už konečne podariť. V srdci malá kôpka nádeje, s ktorou som si už nejako zvykla žiť. A potom sa zrazu objaví úplná "bomba", senzácia, ktorá to v mojom vnútri úplne vypeckuje a naruší ten môj "krásne zabehnutý život". Kôpka nádeje sa zrazu zväčší na takú poriadnu kopisko. To malinké svetielko na oslepujúce žiariace lúče... A viete ako to potom pokračuje? Jednoducho... Všetko sa to potom zrúti ako domček z karát. A moje srdce zaplaví príval nepochopiteľných a nevysvetliteľných pocitov.Nehovorím, že to čo práve držím vo svojich rukách je málo. Ale nechať vybuchnúť tú veľkú bombu pocitov a potom sa musieť vrátiť k tej malej kôpke... Túto cestu už nechcem znova podstupovať. Dookola... Už mám jednoducho dosť toho emočného skúšania: "kto z koho" alebo "kto viac vydrží". Som unavená z toho, že musím niečo zadržiavať a nemôžem si žiť svoj sen... a pritom mi chýbalo už iba máličko...Aj tak sa len tak ľahko nevzdám... Len ten boj bude trochu iný!...nehľadajte ma, odchádzam... už sa nevrátim... nebudem taká aká som teraz...