Osamelý bežec.

Vždy, keď sa pokúšam niečo zmeniť, stroskotám. Potknem sa o prvý kameň, ktorý mi príde popod nohy. Spadnem... Odhodlanie robiť veci inak, žiť lepším životom je zrazu kdesi na druhej kolaji. Smiať sa, pretože to tak jednoducho chcem a cítím. Nemusieť sa na nič hrať. Nič skrývať. Žiť životom, ktorý ma bude napĺňať, robiť šťastnou...Nechcem byť tou malou figúrkou, s ktorou sa tento svet pohráva. Nechcem byť dospelá. Túžim po inom živote. Chcela by som byť dieťa. Také bezstarostné. Ktoré nesmelo pobehuje sem a tam, hrá sa a naháňa na dvore pokiaľ starostlivá mamička nezakričí z okna, že už je neskoro a treba ísť domov. A potom len tak celé hodiny presedieť s ocinom na zemi v izbe stavajúc nezmyselné veže zo stavebníc. Pretekať sa s mladším bratom, kto bude prvý recitovať básničku. Presýpať hlinu z jeného hrčeka do druhého...Chcem žiť v čase, kedy som ešte nevedela čo je láska. A naivne som si myslela, že láska je to, keď chlapec drží za ruku dievča. Nechcem žiť teraz a tu. S tým čo cítim. Bolí to. A aj keby som dala všetko na svete za to, aby to zmizlo, stále to tam bude. A ja nič nezmôžem.Stále vstávam. Vstávam, aby som pri ďalšom pohybe vpred skončila opäť na zemi.Už jednoducho nevládzem byť tým osamelým bežcom...