Keby som videla ten správny okamih budúcnosti, tak by som sa správala inak. Keby som videla tú noc, tak by som si nedovolila zaspať. Keby som mohla zmeniť pravidlá hry, urobila by som to...
Chcela by som ležať v tráve, cítiť v dlani to teplo. Usmievať sa a hľadieť do neba na hviezdy. Hľadala by som v nich koniec tohto príbehu.
Nemám rada pondelky. Sú také nezvyčajné až príliš bolestivé... Myslela som si, že keď si nalakujem nechty na červeno a k tomu nahodím úsmev číslo 12, pôjde to ľahšie. Mýlila som sa. K mojej veľkej zbierke sa zase pridal jeden "premárnený" deň. Snažila som sa hrať na múdru, používať správne slová, ktoré keby niekto povedal mne, asi by sa mi zrútil môj svet, z ktorého už zostala len zrúcanina. Boli tvrdé. A keď si uvedomím koľká pravda sa v nich ukrývala, striasa ma. Je ťažké sa s nimi vysporiadať, hoci sú to len slová. Také holé a predsa hlboké. Je ťažké po nich vyčariť na tvári úsmev a znova žiť.
V izbe bolo neuveriteľne horúco avšak mnou triasol studený mráz. Obliekla som si veci, ktoré mi to všetko pripomínali. Zababúšila som sa a dúfala som, že budem cítiť tú vôňu, ktorá už dávno zmizla ale ja som si ju stále pamätala a mala ju v srdci.
"Tisíc krokov od spomienok, som len kúsok od svojho sna."
....už len kúsok....
