Nestíham sledovať.
Už si poriadne ani nepamätám,kedy som naposledy videla pár ľudí, zhovárala sa tak super ako kedysis kamoškou, kamošom, kedy sme sa streli pohromade celá rodina. Nepamätám...
Nedá sa asi povedať, že si„užívam“ každú sekundu. Občas sa mi stane, že nestihnemani zasledovať „oj šak už je piatok, veď „včera“ bol len pondelok“.
Večer si ľahnem do postele, celávyčerpaná zo dňa. Ráno vstávam, myslím na povinnosti, ktoré sú predo mnou ...
Potom príde chvíľka – „depka“a všetko je zrazu zase inak.
Ten môj možno optimistický,sem-tam aj realistický život či svet sa zmení na tmavý, zasnený, uplakaný ...
Istú dobu zotrvám v tejtovnútorne pre mňa ťažšej chvíľke. Sedím nad zošitom, knihami a zasnenepremýšľam a hladím do neznáma.
Jednu chvíľu sa mi zdá všetko takjasné. Som rozhodnutá. A potom? Potom mi niečo „cvakne“ v hlavea som zase tam, kde som nechcela byť – na začiatku. Všetko sa opakuje ...
Neustály kolobeh ...
Ale poprosme čas, nech sa plaší pre nás. Nech sa poponáhľa, aby sa všetko dalo do poriadku!
