Už ani netušila podľa čoho má rátať tieto dni. Bolo to tak dávno ale zároveň akoby sa to všetko stalo len včera. Hlavou sa jej mihali neuveriteľne krásne spomienky. Chvíle, ktoré prežila. A teraz? Teraz ostalo po nich len jedno veľké prázdne miesto, ktoré jej spôsobovalo veľkú bolesť v srdci. Snívala o očiach plných radosti, úprimnom smiechu, nociach lásky, bezpečia a toho úžasného tepla...
Túžila byť hlavnou hrdinkou knihy, kotrá jej v poslednej dobe robila takú veľkú spoločnosť. Túžila, aby jej príbeh našiel šťastný koniec, tak ako to býva aj vo vymyslených príbehoch. Aj ona si želala, a toľkokrát, aby to všetko bol len sen, jeden veľký omyl.
Keď čítala riadok za riadkom, akoby to boli slová, ktoré sa jej neustále točili v srdci. Vedela, že veľa vecí sa zmenilo a že už nič nebude tak ako predtým. Jediné, čo jej však chýbalo, bolo zacelenie tej veľkej diery. Možno ani nie tak, ako si želala. Chcela to však skúsiť. Chcela vedieť, že už viac toho urobiť nemohla. Zažiť ten pocit a potom to všetko nechať plávať preč.
Túžila zdvihnúť hlavu a utrieť si slzy...
