Poznáme sa, ale akoby som na neho zabudla. Zabudla, že existuje. Nevidela som ho už dlhú dobu.
Prihovoril sa mi. Celkom nenápadne. Rozpovedal mi jeden príbeh, pri ktorom mi behali zimomriavky po celom tele. Nechápala som. Na chvíľu sa odmlčal. A potom sme len tak sedeli. Zhovárali sa. Najprv len tak. O tom ako ide život, ako sa darí. Teda vlastne iba ja som hovorila. Potrebovala som to. A on tu bol. Pre mňa. Počúval. Aj keď to už počul najmenej tisíckrát. Triasol sa mi hlas. Každé slovo, ktoré som vyslovila bolo ťažšie a ťažšie. Plakala som. A on mi utrel slzy. Tak ako kedysi rukami niekoho iného. Nastalo ticho a bolo počuť len čas ako sa náhly niekam dopredu. Vtedy som to pochopila. Ten príbeh. Hovoril o mne... Tak veľmi to bolelo.
Keď som znova otvorila oči chcela som sa ho spýtať toľko vecí. Dostať odpovede na toľké otázky. No bol preč. Odišiel. Vo vánku, ktorý som cítila vo vlasoch, som počula jeho hlas s odkazom: "Bojuj!"
