Slečna v uniforme leteckej spoločnosti dotyčnú pani príjemným hlasom ukľudňovala, že už sa nemusí báť, všetko je v poriadku, všetko stihli. No rozrušenie cestujúcej bolo také silné, že ho nedokázala v sebe hneď potlačiť. Obrátila sa k našej skupinke:
-- Je to hrozné. Myslela som, že nestihneme. Viete si to predstaviť? Čakajú nás a my neprídeme? (Deti? Vnuci? – pýtala som sa v duchu seba samej. Bol totiž deň pred Štedrým večerom.) Nie sme Košičania. Iba nás tu doviezol známy. Tiež to tu veľmi nepozná. Išli sme v poriadnom časovom predstihu, ale ako sme prichádzali cez Pereš – ešte aj havária tam bola – nevideli sme žiadnu odbočku na letisko. A tak sme sa neviem koľko veľa kilometrov točili asi trikrát v bludnom kruhu, z ktorého sme nevedeli vyjsť. Nakoniec sme objednali taxík, lebo my by sme cestu nenašli a lietadlo nestihli. --
Bolo pol šiestej ráno. Lietadlo malo čas odletu o 6:00 hod. V predvianočnom období v tom čase ešte všade vládla hlboká tma. Viem, že ten z vodičov, kto trasu na košické letisko cez mestskú časť Pereš dôverne nepozná, má aj za bieleho dňa problém včas zabočiť vpravo na bočnú cestu, ktorá ho privedie k letisku nachádzajúcemu sa vľavo od vozovky. Ak vodič prešvihne jedinú chabo označenú odbočku vpravo, vľavo odbočiť nemôže poriadne dlhý úsek. Kto sa nevyzná, zmätkuje aj cez deň, nieto vtedy, ak je všade naokolo tma a navyše automobilová havária s odklonom od bežnej trasy.
To kompetentní naozaj nedokážu zďaleka viditeľne vyznačiť príjazdovú trasu ku letisku? Viem, že mnohí budú oponovať, že dotyčný vodič ak nepoznal trasu, mal byť v aute vybavený GPS navigáciou. Lenže zvyčajne napriek tomu, že vodiči majú GPS k dispozícii, napriek tomu bývajú cesty na letisko v iných značené viditeľnejšie.
Ďalšie články z letiskového prostredia
Na letisku II., teda o tom, že ak sa niečo pasažierovi prepieklo raz-dvakrát, nemusí byť pravidlom stále.
Na letisku alebo ako som si našla ďalšiu "dcéru".
