Pre dnešné deti je všetko samozrejmosťou, no v čase môjho detstva bol takýto zážitok niečím, čo mi vyrážalo dych. Nevšedná atmosféra divadla rozozvučaná vravou návštevníkov, po zaznení gongu a zhasnutí svetiel sa utíšila a ja som sa ponorila do operetného príbehu. Keď sa príbeh skončil, vôbec sa mi nechcelo ísť domov. Vonku ma hnusne striaslo a chladno bolo aj v autobuse, čo nás priviezol, no v mojom vnútri ma hrial nádherný pocit. Zaľúbila som si toto divadlo hneď na prvýkrát.
Môj otec hrával ochotnícke divadlo od školských čias. Najprv v detských predstaveniach, potom dlho dlho nič a po rokoch sa pridal k ochotníkom znova. Mal zdravotné problémy, a tak sa dal uprosiť na jednu hru, lebo im práve vtedy niekto zahaproval. Nakoniec bolo z toho hier viac, a to na ďalších desať rokov. Ja som ho doma skúšala, predčítavala mu, a tak som sa mimovoľne učila celé hry naspamäť. Nuž som mu nakoniec robila – a nielen jemu – aj šepkárku. Doteraz si pamätám, ako som sa s hrdosťou pristavila pri plagáte, kde svietilo aj moje meno. Že to nebolo v časti osoby a obsadenie, ale iba technický štáb, to mi nevadilo. – Uhm. Úprimne? – Vadilo. Vždy som túžila byť tiež „herečkou“. Ale zmeškala som jeden vlak a na ďalší som už nemala odvahu naskočiť. Robili nábor na Snehovú kráľovnú. Mame som hovorila, že sa už musím ponáhľať, ale bolo jej treba s niečím súrne pomôcť, a tak som tam nakoniec nešla.
No prešovské divadlo som navštevovala vždy veľmi rada. Spočiatku operety a činohru. V čase, keď začínali stavať novú budovu, mnohí alebo takmer každý sa pýtal, kto tam bude chodiť? Oproti historickej budove sa táto nová zdala byť veľkým nepríťažlivým hebedom, priam monštrom. No postupne sme si na ňu zvykli. A neskôr som si neraz počas veľkých muzikálových projektov uvedomila, že nikdy by ich nebolo možné realizovať v takmer komorných priestoroch historickej budovy.
Myslím, že DJZ v Prešove si nemôže ani v súčasnosti veľmi ťažkať na návštevnosť. Nezaoberala som sa tým špeciálne a nezisťovala žiadne štatistiky, ale keď sme minulý rok boli na Slovensku spolu s dcérou, zháňali sme vstupenky na predstavenia s dvojtýždňovým náskokom. Nakoniec sme sa k nim dostali, ale vôbec to nebolo jednoduché; všetko v rozmedzí konkrétnych dátumov bolo vopred vypredané – veľká aj malá scéna, i v historickej budove.
Včera som si na to všetko spomenula, keď som prišla do prešovského divadla znova. Bol Deň detí a v rámci toho dňa Déjézetka otvorila všetkým, ktorí o to stáli, dvere. Predovšetkým deťom a ich rodičom. Bohatý program rozšírený o rôzne sprievodné podujatia nachádzal priaznivú odozvu. Asi najväčšie návaly zvedavcov zažívalo zákulisie divadla, ktorým nás sprevádzal a s personálnym a materiálnym divadelným zákulisím oboznamoval sám javiskový majster. Nuž a na veľkej scéne včera dokonca hrali aj moju obľúbenú Snehovú kráľovnú. Vlastne včerajšia Snehová kráľovná s tou mojou spred polstoročia už nemá veľa spoločného, takmer nič. Ale bolo to milé predstavenie. Čo je najdôležitejšie – deťom sa páčilo. Svoju spokojnosť prejavovali smiechom i potleskom. A ja verím, že aspoň niektorým z nich sa dostane láska k divadlu do srdca aspoň tak, ako pred mnohými rokmi mne a že sa budú tam vždy radi vracať.
Poznámka: Článok upravený vložením obrázkov 23.7.2014.
