Uprostred miestnosti na jednom z tvrdých drevených sedadiel polorozvalene – a zdalo sa, že v jeho prípade aj celkom pohodlne – hačal robustný muž. Ruky založené jedna cez druhú pod pazuchy, nohy vystreté a rozkročené bránili ostatným v plynulom prechode k vyhliadnutým miestam na sedenie. V ten večer asi každý cestoval sám, lebo dnu sa nevrútila žiadna hlučná skupina, ktorá by preťala ticho podriemkávajúcich pasažierov. A tak som si aj ja podsunula kufor pod nohy a pokúsila sa o bezváhový stav.
Zrazu to začalo. Jemné trlkovanie ako keď niekto imituje spev vtákov postupne naberalo na sile a vodorovne sa šírilo čakárenským éterom. Za krátkou pauzou nasledovala ľahká zmena polohy hlavy a štebotanie vtáčikov vystriedal jemný vánok pozvoľna prechádzajúci v silný až búrlivý fučiaci vietor... A potom priam orgánová hudba stúpala nahor k stropu, kde sa prudko odrazila a ako vodopád sa hrnula dolu k podlahe, tu dopadnúc trochu zjemnila tempo a po krátkej chvíli už zľahka klokotala pomedzi všetky sedadlá ... Toto naozaj nebolo obyčajné chrápanie, ktoré píli uši a dvíha adrenalín. Toto bolo zvláštne a vzácne majstrovstvo. Každý jeho nový nádych striedal iný zvuk iného zafarbenia, inej dynamiky, iného tempa ... Sama seba som sa pýtala, čo všetko ešte má vo svojom repertoári náš exkluzívny virtuóz.
Ten človek ma úplne prebral z driemot, no nebolo to nepríjemné. Práve naopak. Rozhliadla som sa po miestnosti. Už nedriemal asi nikto. Poniektorí obracali hlavu tým smerom, odkiaľ prichádzali podivné, no lahodné alebo zábavné zvuky a postupne sa stretávali aj naše oči. Ktosi dvihol obrvu, akoby sa pýtal, čo má toto znamenať, ďalší sa iba usmial a pobavene pokrčil plecami. Zrazu celá čakáreň ožila tichou zvedavosťou a zvláštnym obdivom k neznámemu človeku.
Úsmev opätoval úsmev alebo žmurknutie okom. Cítili sme sa ako na koncerte, ktorý nikto nepreťal potleskom, aby nerušil koncertujúceho umelca v jeho výkone.
Keď sa v amplióne ozval nepríjemný hlas oznamujúci príchod nejakého vláčika, náš chrápajúci virtuóz otvoril oči, rezko vyskočil zo svojho sedadla, schytil aktovku a rýchlo opustil priestory čakárne.
Znovu bola zima a znovu bolo ticho a nepríjemný chlad zaliezal pod kožu. Každý sa znova schúlil do vlastného klbka, do vlastnej neprístupnej ulity až aj nás zo sedu vymrštil hlas staničného rozhlasu.
Nikto sa už na nikoho neusmial, iba schytil svoju batožinu a ponáhľal sa k rýchliku.
Prečítajte si tiež:
