Kamenica nad Torysou bola vtedy v mojich očiach neskutočne zaujímavá dedina. Mala svoje čaro, úplne iné ako som to poznala z iných dedín. Akoby sa v nej v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia zastavil čas. Príčinou bolo súkromné poľnohospodárstvo. Žiadne jednotné roľnícke družstvo. Kone a kravy chovali ľudia v domácich stajniach, na dvore pobehovalo plno všelijakej hydiny, v chlievikoch zajace, vo veľkých chlievoch krochkali prasiatka.
Prístupová cesta k domu mojich starých rodičov bola nerovná, plná drobných i väčších kameňov, v čase dažďa plná blata. Po jej pravej strane stáli stajne pre kravy a veľká stodola, po ľavej strane letná chyžka, dvor a dom. Za domom chlievy, kurníky, nasledoval dlhý sad, za ním cesta, ktorou sme sa dostali na pastvisko pre husi a kačky rovno pod Kamenickým hradom. Jeho zrúcaniny stále priťahovali môj zrak a túžila som vyjsť hore, ale kamarátky ma strašili, že keď tam pôjdem, už sa nikdy odtiaľ nevrátim. Vraj tak skončili tí, ktorí chceli nájsť jeho poklady. A keď tak teraz spätne nad tým rozmýšľam, ani si nepamätám, že by tam ľudia radi chodili - teda hore na vrchol hradného kopca. Zrejme sa k hradu viazala nejaká povera alebo strašná udalosť, ktorú už možno z tunajších obyvateľov ani nikto nevie konkrétne pomenovať, opísať.
Keďže obyvatelia tam boli súkromne hospodáriaci roľníci, znamená to, že mali plno rolí a roličiek smerom k dedine Lúčka i po hlavnej hradskej od Lipian smerom ku Kyjovu - tu pestovali pšenicu, tam jačmeň, a boli aj políčka pod štrekou, kde mali posadenú zeleninu.
Milovala som byť uvelebená hore na voze a sledovať pomaličky míňajúcu sa cestu. „Héééj, sebe ku sebe. - Héééj, sebe od sebe!" Tak nejako kričali ujko s dedkom na kravy. A kravy vedeli, kam majú bočiť - napravo alebo naľavo. Vždy ma prekvapovalo najmä to, že si presne pamätali cestu domov. Pomaly, pomaličky, sem-tam za zvukov šľahnutia bičom, dorazili presne k našim stajniam a tam zastali, aby chlapi mohli poskladať z voza nakosené a zviazané obilie do stodoly. Jeho ostne ma pri sedení na voze vždy trochu dopichali aj cez prehodený starý „gerok", ktorý ma mal pred nimi chrániť.
Na poli som ako malá zbierala posledné klásky nemotorným zhrabovaním, ako väčšej mi dovolili obracať pokosy, aby zrno poriadne preschlo z oboch strán. Viazať snopy do povriesiel mi však nedovolili ani ako veľkej, lebo na to bola potrebná poriadna prax - šikovnosť a sila, aby sa nestalo, že sa snopy uvoľnia. Iba v stodole som mohla cepami prášiť do zrna hlava-nehlava. Myslím, že dnes by to bolo dobré cvičenie pre mnohých na uvoľnenie stresu - aj sa vybijete, aj nikomu neublížite, aj pohyb pri tom máte, aj sa s inými prekrikovaním porozprávate, aj nakoniec užitočnú vec spravíte.
Pole som milovala, čo sa nedá povedať o domácich zvieratách. Kravy sústavne bučali a pri dojení sa oháňali chvostom. Nikdy som nemala odvahu ich podojiť. Raz alebo dvakrát ma babka vyzvali, aby som chytila kravy za cecky, ale urobila som to tak, že ma hneď aj hnali preč. No husi som musela chodiť pásť či sa mi to páčilo alebo nie. Raz som ukázala, že viem, lebo išli aj kamarátky a odvtedy mi to prischlo aj keď kamarátky nešli. Bála som sa gunára, ktorý sústavne do mňa dobiedzal. Škaredáň jeden!
Najkrajšie zo všetkých dní boli soboty. Ráno ma zobudila vôňa čerstvulinkého domáceho chleba. Nikdy nikto nenapiekol taký dobrý chlieb ako moja kamenická babka. Bol zo zemiakového cesta. Babka vstávali veľmi skoro ráno, aby pripravili cesto, z cesta vytvarovali veliké okrúhle chleby i „priplanki", ktoré plnili buď podusenou zelenou kapustou alebo sušenými hruškami alebo varenými zemiakmi. Keď som zišla ráno k nim do letnej chyžky, zvyčajne už vyberali z pece posledný chlieb alebo „priplanki". Niekto ďalší z rodiny mútil v „zbušku" maslo. Nejaká čerstvá hrudka sa už aj na stole našla. No mne ani to maslo nechýbalo. Iba chlieb - ešte teplý od pece - a naň trochu soli. Väčšiu pochúťku som si u nich nevedela predstaviť.
Na ten chlieb myslím často tuná v Anglicku. Často píšem o tom, čo je tu dobré, no o chlebe to napísať nemôžem. Keby sa tu v poľských obchodoch nedal kúpiť chlieb na aký som zvyknutá zo Slovenska, neviem-neviem, ako by som tu tie roky vydržala. No ani poľský ani žiaden iný slovenský chlieb nikdy nedosiahol kvalitu chleba mojej kamenickej babky.
A potom ešte v tejto peci piekli niekedy aj zemiakové placky na kapustných listoch. Takisto pochúťka „eňu-ňuňu", ak si k tomu primyslíte jemne osolenú domácu smotanu pozberanú z nadojeného mlieka. Mňam.
Mlieko som nikdy nepila rada. Teda normálne mlieko. Ale také, ktoré skyslo v hlinených džbánoch a z ktorého som si doslova ukrajovala lyžicou - také som milovala. I cmar. Z cmaru babka často robili tú najobyčajnejšiu, ale najchutnejšiu „mačanku". To bola tiež výborná pochúťka s domácim chlebom. Pamätám si, že som ani lyžicu pri jedení nepoužívala, ale tak ako všetci ostatní som si krajec chleba v rukách trhala, a tieto kúsky som máčala v hustej „mačanke". Asi preto ten názov cmarovej omáčky, v ktorej sa našli aj drobné oškvarky.
Zážitok z jedenia mi vždy kazil iba veľký tmavý kocúr. Neznášala som, keď som si sadla za stôl a on sa mi práve vtedy začal obtierať o nohy.
Večer mi vždy ustieľali v zadnej chyži v obrovskej posteli s velikánskou ťažkou perinou. V tej izbe aj v horúcom lete bolo chladivo. Nad posteľou visel rozmerný obraz Krista. Oči z obrazu ma sledovali všade, kam som sa pohla. Keď ma babka ukladali spať, vždy prstom ukázali na obraz a povedali. „Vidziš, dzivečko moja?" A ja som videla i chápala, čo mi babka chceli povedať; mám byť dobrá, poslušná.
U našich starkých doma tak nebolo, ale v jednej inej rodine, kde sme sa občas zvykli zastaviť „na pokec", mali na jednej posteli naukladané periny vysoko, tak vysoko až sa takmer povaly dotýkali. Boli prikryté krásnou plachtou s vtkávanými farebnými vzormi. Vždy keď som tam prišla, lákalo ma tú plachtu potiahnuť a periny zhodiť dole.
Môj kamenický dedko boli fajčiar. Zriedkakedy si kupovali hotové cigarety - Detvy tuším sa volali; oveľa častejšie míňali peniaze na dohán a pomocou tenkých papierikov si cigarety ušúľali. Neraz som ich pritom pozorovala. Stále tie isté pohyby prstov rúk, zalíznutie a zlepenie - a už bola na svete nová cigareta. Doslova cigaretový obrad. Ten dohán celkom pekne korenisto voňal. Aspoň ja som si ho vo svojich nozdrách takto zapamätala.
Keď sa v sobotu zvečerilo a v nedeľu bolo po večerni, dievčatá, ktoré išli z dediny na Pomykal smerom k hlavnej hradskej na začiatok dediny, spievali ľudové piesne. Niektoré aj tercovali. Zvlášť podvečer sa ich hlasy krásne niesli dedinou, až vyprovokovali k spevu aj poniektorých parobkov.
V auguste chodievali ľudia z Kamenice spoločne ako dedinská procesia peši cez hory na púť do Gaboltova. V sobotu vyrážali, v nedeľu podvečer sme ich malé decká netrpezlivo čakali. Vždy mi niečo, nejakú drobnosť odtiaľ priniesli, najmä bratranec Elek na mňa nikdy nezabudol.
Prázdniny môjho detstva sa v mojich spomienkach zachovali ako idylické obrázky z vidieka. V tomto prípade šarišského vidieka. Patria k mojím najkrajším.
Články s podobnou tematikou:
