Dnes v tom istom priestore – ale už v telocvični obchodnej akadémie – som bola s mnohými ďalšími očkovaná vakcínou, ktorú mnohí chápu ako kontroverznú, spornú, boja sa jej, odmietajú ju... Isté obavy zazneli aj v krátkej diskusii hŕstky čakajúcich na toto očkovanie. Prevážila však nádej, že im práve táto vakcína pomôže, lebo veď pre ľudí vo veku medzi 60 a 70 rokov teraz ani iná možnosť, teda očkovanie inou vakcínou, nie je.
Keď som ráno vystúpila z vlaku, rozhľadela som sa po peróne. Kde sú tie časy, keď sme mladí a možno trochu divokí vyleteli z vlaku na pleci s prehodenými cestovnými taškami nabalenými šatstvom a maminými dobrotami na päť dní? Kde je ten plný perón hlasitej vravy, prekrikovania, smiechu, niekedy až hulákania, a hukotu lokomotív? Z vlaku sme vystúpili - všeho všudy - tri osoby. Na peróne okrem dvoch železničiarov nebolo jedinej živej duše. Iba socha nedávno jubilujúceho storočného dobrého vojaka Švejka na nás zboku požmurkávala. Tak som išla Švejka pozdraviť. Jeho socha je tu nová. Teda pre mňa. V čase mojej mladosti tu ešte nebola.
Chcela som sa očkovať v Prešove, no k PC som si sadla neskoro – na monitore ukázalo, že voľné sú už len dve miesta. Samozrejme, pokiaľ som vypísala formulár, potvrdila, že „Nie som robot“ a čakala na registráciu, došla nakoniec odpoveď, že žiaľ.... Potom som už od počítača neodišla, ale čakala a preklikávala dovtedy, kým sa neobjavilo vyše tisíc voľných miest, ale len v Humennom a Poprade. Tak som sa zaregistrovala v Humennom, lebo je k Hanušovciam o polovicu cesty bližšie ako Poprad, mám tam priame vlakové spojenie a Humenné aj dobre poznám. Na Google mape som zistila, že očkovanie bude dokonca v priestoroch, kde som strávila štyri stredoškolské roky a kde som aj maturovala. Od vlakovej stanice len kúsoček cesty.
Pôvodne, teda vo štvrtok o 20.53 hod. mi došla SMS, že termín môjho zaočkovania je v sobotu o 8.39 hod. V piatok na obed (11.58 hod.) došla ďalšia SMS, že deň ostáva, ale čas sa presúva na 9.15 hod. Na základe večerných správ som usúdila, že to spôsobil ten istý problém čo aj v Bratislave (viacerí zaregistrovaní na ten istý čas). V sobotu ráno dokonca ešte mali pracovníci očkovacieho strediska v Humennom viac ako polhodinový sklz, lebo im vraj zahaproval elektronický systém. No akonáhle bol systém v poriadku, celá organizácia sa plynule rozbehla a pôvodné zdržanie sa začínalo redukovať. Pracovníkov, ktorí to tam všetko riadili možno naozaj len pochváliť. A čo bolo tiež pozitívne, disciplinovaní boli aj čakajúci na očkovanie – žiadne hádky, žiadne stresy, žiadne bitky ani policajné zásahy, ako som videla deň-dva pred tým v televízii v Nitre a Bratislave. Pritom čakajúcich tam bolo viac ako dosť.
Od stanice som ku škole prechádzala pomalým vychádzkovým krokom a fotografovala. Povedala som si, že okuknem, aká je tam situácia. Keď som však zbadala ten zástup čakajúcich, hneď som sa pridala k nim aj ja, hoci bolo ešte len krátko po pol deviatej. Ozvalo sa totiž vo mne to ľudské, že čo ak nevolajú čakajúcich podľa prideleného času, ale tam ľudia idú podľa toho, v akom poradí prišli? Nakoniec som zistila, že čakajúcich berú tak, ako majú, teda podľa časeniek, ale keď už som tam stála, už som odtiaľ neodišla.
Očkovanie malo začať tuším o 8.00 hod., no začalo vraj až vtedy, ako som tam došla. Teda cca 30 minútové meškanie. Pokiaľ došiel rad na mňa, meškanie už bolo len 8 minútové.
Zatiaľ sa cítim fajn, teplota pod 37 stupňov. Pri vpichu som necítila žiadnu bolesť, dokonca ma za tých cca 14 hodín ani rameno vôbec nebolí. Cestou späť vo vlaku som len cítila ako trochu nesvoju hlavu, akoby nafúknutú. Doma som sa najprv najedla, vzala paralen a vypila veľa vody. Cítila som len tú divnú hlavu a veľkú únavu v tele. Tak som si ľahla a zaspala. Po niekoľkých hodinách spánku ma zobudili telefóny - dcéra a sestra boli zvedavé, ako som na tom. Super - povedala som. No už som nezaspala. Únavu v tele cítim stále, ale spať teraz nemôžem. Začala som si teda prezerať obrázky, ktoré som dnes nafotila. Uvedomila som si, že aj ja sa teraz cítim taká suchá ako aj tie kry a stromy na fotkách. No veľmi už túžim po normálnom živote. Preto som sa bola dnes očkovať, Chcem chrániť seba i druhých. Patrím do vysoko rizikovej skupiny ľudí, takže som si na jednej strane vedomá, že hoci sa mi doposiaľ darilo uchrániť pred covidom, nebezpečenstvo je tu stále a ešte dlho bude. Na druhej strane - pomôže mi očkovanie do takej miery, do akej dúfam? Neviem. Ale mám nádej, že áno. Pred niekoľkými rokmi mi dávali nádej 20-50% dostať sa z pazúrov onkoochorenia v 4. stupni, ak podstúpim veľmi rýchlo veľmi tvrdú liečbu. Podarilo sa. Dnes svoj nový život žijem už šiesty rok. Neviem, či vyhrám aj tento boj so všadeprítomným číhajúcim covidom. Ale mám nádej. Na ten pomyselný pohár vody sa totiž nikdy nepozerám ako na poloprázdny, ale vždy ako na poloplný. A držím palce aj ostatným. Namiesto frflania, šírenia hoaxov, roznecovania vášní a ešte väčšieho zmätku do už dosť rozorvanej spoločnosti radšej šírmei pokoj a rozvahu.
Príroda okolo nás je ešte suchá, akoby bez života, tak ako aj my ľudia, v tomto divnom čase. No čoskoro nastane ozajstná jar a všetko sa zazelená. Tak verím, že aj ja a ostatní sa dožijeme tej a mnohých ďalších jarných zelení. :-)
Prečítajte si aj:
