Tie mám bohaté. Pracovala som 20 rokov v múzeu a takmer 6 rokov na mestskom úrade. Mám teda s nimi diametrálne odlišné skúsenosti. Pekné, aj nepríjemné.
Keď som sa počas práce v múzeu stretávala s Rómami za účelom národopisného výskumu, vítali ma v osadách okresu so zvedavosťou a úctou. Ako pracovníčka referátu kultúry, školstva a sociálnych vecí na úrade som nebola populárna osoba. Okrem iného som prichádzala do styku s rodičmi záškolákov a neplatičmi nájomného a mojou úlohou bolo riešiť tieto problémy formou osobitného príjemcu na ich rodinné prídavky a sociálne dávky. Kto vie, čo táto pracovná náplň obsahuje, vie si domyslieť, čo som pri ich temperamente zažívala. Napriek tomu nemôžem povedať, že ich nemám rada. Sú svojskí, sú iní ako slovenská majorita. Preto im nerozumieme a zatiaľ nevieme správne pomôcť.
V súvislosti s Rómami ma najviac vytáčalo to, že na Slovensku mnohí delili ľudí na Rómov a nerómov či Nerómov? V rečníckom prejave sa to stratí. Ale keď to chcete napísať? Róm je vlastné podstatné meno, je to označenie etnickej identity. Čo je neróm? Alebo kto je Neróm? Existuje taký národ alebo taká národnosť?
Keď som si vo Wikipédii narýchlo pozrela heslo Rómovia, našla som toto: „V rómčine je pojem Róm len označenie pre Rómov v strednej a východnej Európe. Sami seba nazývajú už spomenutým slovom Rom alebo Manush čo znamená Človek, ale sú známi aj ako Atzigan alebo Atsigan, teda kočovník, z čoho pochádza slovenské Cigán, nemecké Zigeuner, maďarské Cigány, či talianske Zingaro." Tu je odpoveď na otázku, ktorá bola pred niekoľkými rokmi často vyslovovaná: Prečo boli doposiaľ na Slovensku Cigáni a zrazu sú z nich Rómovia? Wikipédia odpovedá: Rómom nazývajú sami seba, kým pomenovanie Cigán dostali od iných. Preto to nevedia a nechcú prijať. Asi by sme to mali rešpektovať, hoci sa neviem stotožniť s pojmom rómska hudba, ale vždy, keď píšem, tak píšem cigánska (cimbalová) hudba. V tomto prípade pojmom rómska hudba by som pomenovala iba ich typickú súčasnú - neviem či sa vyjadrujem presne - pop music.
Raz som dostala mail. Veď to všetci dobre poznáte. Niekto na vás myslí, ale nemá čas alebo chuť písať, iba vám chce dať vedieť, že na vás myslí, preto vám pošle kolujúce fotografie, citáty, recepty a podobne. A tak mi došiel mail, v ktorom sa písalo o jednom chudobnom človeku. Nepamätám si to presne, ale pointa bola taká, hoci príbeh zrejme trochu iný:
Istý človek chodil po žobraní. Bol veľmi hladný, preto si v jednom príbytku pýtal jesť. Domáci mu dali rybu. Lenže na druhý deň bol hladný znova a na ďalší opäť. A tak sa domáci pán zamyslel a povedal žobrákovi:
„Ak chceš, pomôžem ti. Budeš sýty každý deň, lebo budeš mať prácu."
Žobrák naňho spýtalo pozrel.
„Kúpim ti udicu a naučím ťa chytať ryby," povedal domáci pán.
Bolo to v predvolebnom období. Kandidovala som na poslankyňu zastupiteľstva. Na predvolebnom mítingu sa zišli mnohí, vrátane Rómov. Po predstavení kandidátov nastala diskusia, počas ktorej mi jeden Róm položil otázku, čo ja ako poslankyňa budem chcieť urobiť pre ich komunitu. Keďže som chcela najprv obrazne vyjadriť môj zámer, použila som v úvode svojej reči tento príklad. Samozrejme, neuspela som. Jeden nespokojný Róm sa obrátil k ostatným a rozkričal sa: „Co hutori? Ona nam chce uďice kupic? Ta naj kupi sebe a naj lape tote ribi ona!" Moje slová nepochopil, alebo nechcel pochopiť. Nuž, vždy ma udivovalo, ako aj tí najzaostalejší Rómovia poznajú zákon, čo sa týka ich práv, iba povinnosti mnohým neboli jasné, ani ponúknuté šance, ak sa týkali práce a zodpovednosti.
Rodinné prídavky na záškolákov prichádzali na úrad ako na osobitného príjemcu. Pokiaľ som tam nepracovala, bolo zabezpečené, že rodičia záškolákov si mohli urobiť v určených obchodoch nákupy, príslušná pracovníčka odkontrolovala vystavené pokladničné bloky, či sú v poriadku a keď bolo všetko, ako sa patrí, preplatila ich vo výške prídavkov na deti. Háčik bol v tom, že bloky na úrad prinášali také, aké sa požadovali, ale bolo podozrenie, že zbierajú odhodené bloky po ostatných kupujúcich, selektujú ich, ktoré sú vhodné na preplatenie na úrade a ktoré nie, a potom si de facto za rodinné prídavky kupujú cigarety, kávu a v niektorých prípadoch aj alkohol. Preto keď som začala na tomto poste pracovať, môj nadriadený ma požiadal, aby som na každý uskutočnený nákup osobne dohliadala.
Za rodinné prídavky mohli kupovať potraviny, hygienické a toaletné potreby, školské potreby, odevy a obuv pre deti. Nový systém však narazil u nich na silný odpor. Odmietali túto zmenu a všetku zlosť si vybíjali na mojej osobe. Urážky, preklínania mňa aj celej mojej rodiny, nadávky, i hrubé hrešenie. Toto všetko ma najprv hrozne deprimovalo, no po čase som si to prestala všímať. Vedela som, že nemôžem popustiť, lebo pri najmenšom zaváhaní by všetko moje úsilie vyšlo navnivoč. Neuveríte však, aká veľká bola ich vynachádzavosť. Keď nepochodili so zlým, zmenili taktiku. Zrazu vyberali tie najkvetnatejšie slová a tváre sa im premenili na anjelské úsmevy, keď ma začali vychvaľovať, aká som ja dobrá a múdra osoba a ako taká, určite viem pochopiť, že oni potrebujú tie kupóny, aby si mohli sami hospodáriť, lebo to, čo robím ja, ich obmedzuje. Samozrejme, nepochodili ani tak. No prvé dni tejto práce som doma končila psychicky úplne vyšťavená, úplne na dne. Postupne som sa voči ich nadávkam a zlorečeniam obrnila a šťastne som prekonala aj ich vnucujúce zaliečanie. Po niekoľkých mesiacoch už prijímali tento systém s úplnou samozrejmosťou.
Matky najviac kupovali v obchodoch potraviny. Z pomerne veľkého množstva rómskych matiek spočiatku iba dve-tri pri vstupe do predajne vedeli, čo chcú nakupovať a mali v ruke pripravený papierik so zoznamom vecí v približnom rozpočte rodinných prídavkov. Postupne sa to s mojou pomocou učili aj ďalšie. Keď som na úrade končila, vedeli si už niektoré rozrátať peniaze tak, že kupovali deťom najprv oblečenie a obuv, potom potraviny a hygienické a toaletné potreby.
Raz ma jedna rómska matka pristavila na ulici. „Joj, paňi. Ta co už dzeci ňe zaškolaci, bo už do tej školi teraz chodza. Ale češko, co z vami ňekupujem. Peňeži śe dajak chitro rozejdu a mi už zaś chľeba ňemame." Na jednej strane to bolo uznanie môjho úsilia, na druhej strane som si uvedomila, že zopár mesiacov je príliš krátka doba na to, aby ich človek naučil nakupovať a trochu aj gazdovať s peniazmi. Ale v takom prípade ma tešilo, že deti opäť začali pravidelne navštevovať školu.
Najmä starí Rómovia dokážu byť veľmi úctiví a priateľskí voči ľuďom, ktorí ich nepovažujú za menejcenných, ale správajú sa k nim slušne a prirodzene. No vedia byť veľmi zlí a nebezpeční vo vzťahu k tým, ktorí sa k nim správajú povýšenecky, bezočivo alebo provokatívne.
Bolo to pred niekoľkými rokmi, keď som pracovala na monografii istej obce. Rómska komunita tu patrila k tým najhorším v okrese. Sociálne vzťahy medzi nimi navzájom boli tak silno narušené, že tu dochádzalo ku krádežiam aj v rámci vlastnej komunity a dokonca sa uvádzalo aj zabitie človeka z radov vlastných. Uvedomovala som si, že môže byť pre mňa nebezpečné ísť medzi nich robiť výskum, ale zároveň som vedela, že ak sa chcem od nich niečo dozvedieť, ak budem sprevádzaná ďalšou, oficiálnou osobou, nepochodím u nich tak, ako si želám. A tak som na obecnom úrade nahlásila, že tam idem sama. S malou dušičkou, ale sama. Pracovníčky úradu ma od toho vehementne odhovárali, lebo ony do osady chodili iba v sprievode policajtov. Ale viete si predstaviť akéhokoľvek človeka, že by sa v prítomnosti policajta uvoľnil a rozhovoril o tom, ako žil on, jeho rodičia a prarodičia v minulosti, zaspieval mi a podobne? Ja si to predstaviť neviem, lebo v reáli to neexistuje. Stalo sa mi, že aj úplne uvoľnený človek sa v momente zasekol, keď sa dozvedel, že ho chcem nahrávať na diktafón.
V osade boli v hroznom stave dva bytové nájomné domy a zopár zanedbaných chatrčí. Do bytových domov som nemala odvahu vstúpiť. Rozhodla som sa pre jednu z najbližších chatrčí, že zaklopem a opýtam sa, kde nájdem vytipované osoby. Vždy som si totiž na obecných úradoch dopredu zisťovala vhodné tipy na potenciálnych informátorov.
Ak niekto pozná Rómov v osadách a ich naturel, vie si domyslieť, čo nasledovalo. V momente ako som vstúpila na ich pôdu, začali sa zbiehať okolo mňa deti aj dospelí zo všetkých strán. Všetci boli zvedaví, kto som a čo od nich chcem. Keď som im vysvetlila, o čo mi ide, boli nadšení a niekoľkí z tých starších začali jeden cez druhého rozprávať. Samozrejme, dať zapisovať takú zmiešaninu hlasov na záznamník by mi veľmi nepomohlo v mojej práci, preto som sa snažila im vysvetliť, že sa musia všetci trochu stíšiť a hovoriť iba po jednom. Na to domáci pán z tej chatrče ma pozval dnu a ešte ďalších starších Rómov a Rómky, ktorí sa mali so mnou rozprávať. Ostatní ostali vonku pred chatrčou.
Vnútri chatrče to vyzeralo dosť zle. No skôr ako som si pomyslela, ako tu vydržím stáť zopár hodín, lebo sedieť sa podľa môjho rýchleho zbežného odhadu nedalo na ničom, domáci pán neviem odkiaľ zrazu vyčaroval starú drevenú špinavú stoličku. Pred tým, ako som stihla slušne odmietnuť, rozprestrel na stoličku veľký čistý vypratý uterák. Nebol vyžehlený, ale čistý. Kde ho nabral? Žasla som nad jeho empatiou a ústretovosťou. Vedel, ako sa cítim, ale nezazlieval mi to. Naopak. Podal mi pomocnú ruku.
Nuž som si sadla na ponúknuté miesto a dlhý rozhovor sa mohol začať.
Keď som odchádzala, ľudí navôkol som sa už nebála, iba voľne pobehujúcich psov.
Istá dedina, kam som tiež chodila kvôli národopisnému výskumu, sa nachádzala na trochu odľahlom mieste. Aby som sa tam dostala, bolo potrebné zísť z hlavnej cesty a ďalej ísť ešte niekoľko kilometrov. Ráno ma tam zvyčajne vyviezlo služobné auto, ale neskôr to už bol problém. Málokedy som vedela dopredu odhadnúť, ako dlho sa zdržím. Niekedy som natrafila na dobrých informátorov a bola som s nimi až do neskorého popoludnia či podvečera. Inokedy som v krátkom čase prešla viacej domov bezúspešne. Autobus prichádzal do obce iba v pracovné dni a iba jeden spoj ráno a jeden k večeru. A tak, keď som nemala dobrý deň, odchádzala som z dediny peši s ruksakom na pleci. Keď sa náhodou na ceste ukázalo auto, stopovala som. Nemala som pocit, že sa mám niečoho alebo niekoho báť. Mnohí dedinčania ma už poznali. Keď som prechádzala ulicou, všetci mi zdravili, niektorí sa aj prihovorili, hoci sme sa vôbec nepoznali. Cítila som sa tam ako doma. A musím podotknúť, že v tejto obci žiadna rómska rodina nebývala.
Bolo to v jeden pekný slnečný deň. Už som bola dosť ďaleko za dedinou, keď som za sebou počula zvuk motora. Automaticky som sa obrátila a zdvihla ruku. Prichádzajúce auto spomalilo, až pri mne zastalo. Bola som strašne unavená, a tak som si osadenstvo auta uvedomila až po otvorení zadných dverí. V aute sedeli traja mladí chlapci, Rómovia. V zlomku sekundy som si uvedomila: „Čo teraz?" Nemohla som sa vyhovoriť, že nejdem ich smerom, lebo inej možnosti dostať sa do susednej obce, odkiaľ chodili pravidelné autobusové spoje, nebolo. Dokonca tu nebola na výhovorku ani žiadna iná možnosť. A ja som ich zastavila zdvihnutím ruky. Keď nenasadnem, bude nad slnko jasnejšie, že je to kvôli tomu, že sú Rómovia. Urazím ich, a toto už môže pre mňa znamenať nebezpečenstvo.
Len aby som získala čas sama pre seba na vnútorné zvládnutie situácie, opýtala som sa ich, či idú do susednej obce. Usmiali sa:
„A kam inam?"
Tak som nasadla s modlitbou v srdci.
Jeden z nich sa mi prihovoril, pozerajúc na môj batoh:
„Boli ste na huby?"
„Nie," odpovedala som. „Som z múzea. Bola som na výskume."
„Archeologickom?" pokračoval mladík v načatom rozhovore.
V duchu som zajasala. On vie niečo o archeologických výskumoch v tomto regióne! To bolo pre mňa dobré znamenie. A tak sme počas niekoľkominútovej cesty rozvinuli krátku konverzáciu o národopisnom výskume. Boli to naozaj slušní a inteligentní Rómovia zo susednej obce. No odvtedy som už neprovokovala osud podobným spôsobom.
Keď hovorím o Rómoch, chcem na záver upozorniť na jednu veľmi dôležitú vec. Osobne poznám viaceré rómske rodiny, ktoré žijú taký istý život, ako väčšina ľudí majoritného obyvateľstva. Pracujú, starajú sa o svoje rodiny, o vzdelanie svojich detí, sú zodpovední voči sebe i spoločnosti. Keby ste ich navštívili v ich domovoch a nevedeli by ste, že sú Rómovia, podľa zariadenia bytu to ani nespoznáte. Perfektne upravené interiéry, všade lesknúca sa čistota. Títo Rómovia však platia za to privysokú daň. Tradičná rómska komunita ich už odmieta a majoritné obyvateľstvo ich ešte nedokáže prijať medzi seba úplne bez výhrad. Sú niekde uprostred, nepatria už k prvým, ale ešte úplne ani k tým druhým. Neviem, koľko vody ešte pretečie v našich riekach, kým sa voči slušným ľuďom, ktorí sa narodili ako Rómovia, úplne zbavíme svojich predsudkov. No zároveň dúfam, že naša spoločnosť nájde spôsob ako pomôcť tým Rómom, ktorí pomoc skutočne potrebujú. Nemám však na mysli finančnú pomoc, hoci aj tá bude v istej miere potrebná. Lebo úlohou našej spoločnosti, nás všetkých, je v prvom rade - a nech sa to zdá akokoľvek absurdné - naučiť lenivých Rómov pracovitosti, nezodpovedných zodpovednosti, zlých gazdov hospodárnosti, atď.
