Najskôr mi povedala, že ona ani nevie, čo by chcela pod stromček, veď všetko má a čo potrebuje, že jej vždy kúpime. Znie to na 8-ročné dieťa až neuveriteľne skromne, ale je jasné, že pod stromčekom nejaké to prekvapenie musí byť.
Prešlo pár dní a ona priniesla domov zo školy niekoľko stranový letáčik jedného z hračkárskych obchodov. Už keď v ňom listovala bolo jasné, že onedlho bude vedieť dosť presne čo chce pod stromček. Zaujímavý marketingový ťah, rozdať deťom v škole takéto letáčiky, ale na druhej strane komu ich doručiť? Dospelým? Veď tí by ho hneď kamsi odložili.
Presne ako som predpokladal, o pár minút mala vybrané a hneď mi vraví:
„Tati už viem, čo by som chcela pod stromček".
Nadýchol som sa a vravím, „No ukáž čo si si vybrala"
Ukázala na klasicky stolný strunkový futbal. Boli tam viaceré, vybrala si ten lacnejší a ešte bol v akcií.
Dosť som sa začudoval, že si z toľkých iste krásnych hračiek vybrala práve toto.
„Ty chceš futbal?" prekvapene som sa jej spýtal
„Aj maminka mala taký, keď bola malá ..."
„A vieš, že aj ja? Taký podobný..."
Tak som si hneď zaspomínal na detské časy, keď sme z chalanmi z činžiaku usporadúvali vážne futbalové turnaje v tomto strunkovom futbale. Normálne vyraďovacie kolá, a dlhodobé turnaje. A čo sme s tými panáčikmi na strunkách dokázali ...? Také falše a točené strely. Juuúúj, no doslova umenie, čo sme s tým vedeli urobiť. Normálne som zrazu dostal chuť si zahrať.
„Tati môžeme to ísť zajtra kúpiť?" prerušila moje premýšľanie.
Na druhý deň, si rýchlo napísala úlohy a vybrali sme sa do toho veľkého hračkárstva. Po ceste mi ešte povedala, že by chcela aj autíčko. Trochu som sa začudoval, ale hneď mi vysvetlila, že bábik má už veľa a keď sa hráme na koberci s cestičkami s autíčkami, máme ich málo. No tri sú na dievča aj dosť, pomyslel som si, ale dobre, bude aj autíčko.
V obchode sme sa zdržali asi tri minúty, veď nebolo čo riešiť. Zobrali sme strunkový futbal a spomedzi autíčiek si jedno vybrala. Pri pokladni neodolala ešte hracím kartám. Po odchode z hračkárstva sa ma spýtala, či by nemohla dostať ešte jednu knižku. Išli sme kúpiť jeden darček, už máme tri, ale predsa knižka je darček z inej kategórie a tak sme ešte zašli do knihkupectva.
Tak tu to už nebola trojminútovka. Tu už fakt vyberala. Prezrela hádam všetky rozprávkové knižky a už nevyberala len podľa ilustrácií ako kedysi. Jasné, že nechcela nejakú „obyčajnú" knižku. Zodpovedne, tie ktoré ju nezaujali kládla na poličku a vyťahovali ďalšie. Nakoniec si vybrala a išli sme domov. Bola už poriadna tma, keď sme sa vrátili. Položil som vianočne darčeky na stôl a začal chystať večeru.
„Tati tie darčeky odlož do skrine" povedala rázne.
Prekvapila ma a aj trošku zaskočila. Myslel som si, že sa navečeriame a hneď rozbalíme aspoň ten strunkový futbal. Normálne som sa tešil ako si zahráme a až vtedy som si uvedomil, že som netrpezlivejší ako ona.
Urobil som večeru, pozreli rozprávku a išli o chvíľu spať.
Ráno ešte s neotvorenými očami mi vraví
„Tati som ti hovorila, že tie vianočné darčeky schovaj do skrine!" Pripomenula mi, že som darčeky neodložil.
„A to sa nebudeme ten futbal hrať až do Vianoc?" nechápavo som sa spýtal.
„Nie, to sú vianočné darčeky, aj to autíčko aj knižku schovaj do skrine." Zavelila dosť rázne.
No teda, vzdychol som si, a tak som sa tešil, že si zasa zahrám strunkový futbal, že zasa roztočíme futbalové turnaje a ukážem jej ako sa kope oblúčikom do bránky a ... a teraz len chodím okolo skrine a sem-tam, pozriem na škatuľu. Vravím si inde v rodinách rodičia musia darčeky pred deťmi schovávať, aby ich do Vianoc nenašli. U nás ich dcérka káže schovať do skrine a to ja chodím potajomky pozerať na škatuľu, či tam je.
„Tati a nie že ten futbal rozbalíš!" okríkla ma raz, keď ma videla ako mi pohľad zablúdil do skrine, ktorá ukrýva jej vianočné darčeky.
Zdá sa, že futbal si tak skoro teda nezahrám. Myslím, že ma ustriehne. Júúúj, už aby boli Vianoce.
