Dlho sme sa nevideli. Stretol som ho za celý ten čas, čo sa zatvorili školské brány možno dva – tri krát v meste, možno dva krát na pieskovisku s dcérkou a minulý rok na stretávke zo školy. Uvedomil som si, že celé štyri roky sme trávili v škole spolu, mali sme spoločné záujmy ... a už to bolo dvadsať rokov, čo sme zo školy vonku. Ten čas naozaj rýchlo beží, dlhých dvadsať rokov sme sa s podstate ani nevideli ale myslím, že to kamarátstvo zostalo.
Napísal som mu email, zavolal som mu a včera sme sedeli pri pive. Bolo pred polnocou, keď som sa vrátil domov a to som myslel, že posedíme len nejakú tú hodinku. Bolo toľko tém na rozhovor a prebrali sme možno dve. Viac sme nestihli.
Chodieval do školy z úplne opačnej strany mesta ako ja, ale akosi nám to vždy vyšlo, že častokrát nech som išiel skôr, alebo neskôr stretli sme sa a spolu sme prichádzali do školy.
Oboch nás bavil basketbal. Samozrejme on sa so svojou výškou presadil lepšie aj keď do výberu školy sme sa dostali obaja.
Oboch nás bavili počítače, čo pred viac ako dvadsiatimi rokmi nebola celkom bežná záľuba študentov. Bavilo nás programovať. On bol šikovnejší, skôr to chápal. Bol o ten kúsoček lepší.
Chodili sme na tú istú vysokú školu, študovali dokonca ten istý odbor. On sa však dostal na školu skôr, hneď v prvý rok po škole. Ja som sa dostal až na druhý pokus. O rok neskôr.
Potom a naše cesty na dlhé roky rozišli.
Stretol som ho až pred pár rokmi na pieskovisku. Mali sme už po tridsiatke. Zvláštne, obaja sme tam boli s malými dcérkami. Zdalo sa mi, že budú rovesníčky. Vravel som si to je náhoda, po toľkých rokoch zasa niečo spoločné. Ale nie, on bol zasa o krok vpredu. Tá jeho dcérka je o rok staršia.
Pred rokom sme sa stretli na stretávke zo školy. Meškal. Už som si myslel, že nepríde, hoci sľúbil. Mrzelo by ma to. Veď konečne tu bola príležitosť sa porozprávať. Keď prišiel, tak som ho „upozornil“, že ho tu už hodnú chvíľu čakám. Len smutne svoj oneskorený príchod všetkých ospravedlnil tým, že bol za dcérkou. Ešte stále mi to nedošlo.
Až neskôr, som pochopil, že už nie je ženatý a keďže bola sobota, bol pozrieť svoju milovanú dcérku. Trošku mi zovrelo hrdlo a nevedel som sa ho už na nič spýtať, bolo mi to tak strašne ľúto.
Keďže u nás doma totiež nie je „ružové“ len dúfam, že ma zasa o krok nepredbehol.
Celú stretávku sme sa vlastne poriadne neporozprávali, hoci sme sa tých dvadsať rokov takmer nevideli. Bol som taký zaskočený, že vlastne po pár rokoch sa hneď rozviedol, že za svojou dcérkou, musí cestovať, vidieť ju kvôli vzdialenosti len občas, že ... Nevládal a nebol som schopný sa ho na nič spýtať.
Až včera, konečne sedeli pri pivku a rozprávali sa. Zasa sme sa zhodli na mnohých veciach. Oboch nás baví sadnúť na bicykel a preliezť Karpaty, spoznávať hrady, zrúcaniny, ... obaja máme radi Tatry ale hlavne, je rovnako pobláznený do svojej dcérky, miluje ju nadovšetko, trávi s ňou všetok svoj voľný čas ako sa len dá, hoci už nežijú ako rodina. Rozprával mi ako sa jej venoval, ako ju učil, ako ... a ja som mal chvíľami pocit, že rozpráva presne o tom, čo som zo svojou dcérkou prežil a stále prežívam ja. Úplne som mu rozumel. Z jeho slov bolo cítiť, že stále, aj keď už svoju dcérku každý večer nemôže uspávať, keď jej už nečíta rozpravky, a ja som o tom presvedčený, že je skvelý otec. Tak ako som ho spoznal ako vyborného kamaráta a skvelého chalana, verím, že aj teraz je správny chlap a úžasný otec.
Helenka, máš skvelého tatinka! Aj keď nemôže byť stále s tebou , ver, že by dal všetko na svete, keby mohol byť každý deň pri tebe. V jeho srdiečku si stále a navždy tam budeš na prvom mieste tak, ako je on v tvojom.
