Už dlhšiu dobu som býval dosť často znechutený všetkým možným, čo bolo okolo mňa. Skoro nič sa mi nedarilo. Bolo toho za posledné týždne na mňa akosi veľa. Ešte som sa nevymotal z jedného a už sa na mňa valilo iné.
V práci som mal toho čoraz viac. Viac práce, viac termínov, viac problémov. Na všetko bolo akosi málo času a keď sa k tomu pridali ešte aj problémy doma, mal som čoraz častejšie pocit, že všetko na čo siahnem, robím zle.
Občas ma chytal pocit sa na všetko vyfláknuť a nechať všetko plynúť bez môjho zásahu. Cítil som, že sa mi už nič nechce robiť iniciatívne.
Mal som pocit, že prišlo na mňa nejaké zlé obdobie. Kedysi išlo všetko ľahšie, prekážky som dokázal zdolávať jednoduchšie a teraz akoby sa namiesto slobody, voľnosti a akejsi bezstarostnosti ku mne nasťahovala nejaká obava, k tomu pribudol ten každodenný zhon a stres, začínal som pociťovať väčšiu zodpovednosť za hmotné aj nehmotné veci a pridal sa k tomu pocit, že niečo strácam, že niečo odchádza a ani to neviem definovať.
Uvedomil som si, že sa už podstatne menej dokážem zabávať ako kedysi, že toho takého bezprostredného smiechu je minimum a aj ten bežný úsmev, akoby sa vytrácal. Chuť vybehnúť s kamarátmi len tak raz za čas na pivko, tiež nejako zoslabla.
Bol som trošku tým všetkým otrávený a tak som celkom rád prijal ponuku brata, ísť na stanovačku. Proste vypadnúť z toho kolobehu života, starostí, zmiznúť z tohto kúska sveta aspoň na chvíľu.
Myslel som, že keď zmením prostredie, ľudí, že si jednoducho oddýchnem, že zabudnem na ten stres a uponáhľaný spôsob života, ale prvé dni sa mi to skoro vôbec nedarilo. Stále som musel myslieť na rovnaké veci, na to, čo ma trápi, na to, čo mi nevychádza a nedarí sa. Aj keď som trávil celé dni v náručí krásnej prírody, pri vode akosi sa mi nedarilo vyhodiť tie „neposlušné“ myšlienky z hlavy. Nedokázal som sa uvoľniť, odviazať sa a užívať si tie krásne slnečné a vlastne takmer úplne bezstarostné dni.
Často krát som sedel pri vode, hľadel len tak do nekonečna, sledoval pohyb oblakov a uvedomoval si, že sa neviem tešiť z týchto bežných maličkostí, ktoré prináša každý deň. Sledoval som ako sa malé rybičky vyhrievajú v plytkej teplučkej vode, šantia a netrápi ich, že ich o chvíľu možno zožerie nejaká väčšia ryba, užívali si svoj rybací život. Aj vtáky na strome. Sedeli si a štebotali. Tiež ich nič netrápilo. Bolo to pekné romantické prostredie, v akom som si vždy vedel niečo pre seba nájsť. Teraz to akosi nešlo, nenapĺňalo ma to, nedodávalo mi to tú potrebnú energiu.
Stále ma prenasledovalo niečo, čo mi nedovoľovalo sa uvoľniť, zasmiať sa, tešiť sa z normálnych každodenných krás, ktorých som mal okolo seba zrazu veľmi veľa.
V jedno popoludnie som sa vykašľal na pekné tiché romantické prostredie a prešiel som medzi kúpajúcich sa ľudí, kde sa o tichom prostredí nedalo vôbec hovoriť.
Všade bolo plno detí, ktoré špliechali, naháňali sa, skákali do vody. Šantili a bláznili sa až som im závidel. Neďaleko pár dospelých, možno rodičov, hralo vo vode volejbal. Teda na volejbal sa to len podobalo, ale snažili sa. Hádzali sa do vody v snahe zachytiť loptu, padali, ale hlavne sa smiali. Mal som chuť si s nimi zahrať, ale asi by som nedokázal byť taký odviazaný, ako boli oni. Potom som sa obzrel a neďaleko sa túlili na deke k sebe dvaja zaľúbenci. Neboli už najmladší a absolútne im neprekážalo, že sú okolo nich stovky ľudí. Rozprávali sa, smiali, až našla ruka ruku, pusa pusu a ... páčilo sa mi ako im bolo ľahostajné, čo si kto na okolí myslí. Asi som aj im závidel.
Stále som mal nejakú zvláštnu náladu, nenašlo sa nič, čo by ma rozveselilo. Nič kde by som nabral trochu energie... až zrazu, ktosi povedľa mňa prebehol. Ošpliechal ma studenou vodou, čo sa mi teda vôbec nepáčilo.
Sú to deti, bláznia sa, tak nech - pomyslel som si. Nedalo mi však a otočil som sa, akosi podvedome, ani neviem prečo. Hneď na to ma prepadol taký čudný pocit, akoby mi zatriaslo trošku telom a prebehlo vo mne čosi nepopísatelné. Pozrel som na toho chlapca, čo ma práve ošpliechal. Zaujímavé, že som si to neprehliadnuteľné, čo na ňom bolo, všimol až akosi na druhý pohľad.
Nemal vôbec ruky. Teda jednu vôbec nie a namiesto druhej mu priamo z pleca vyseli len akési tri zakrpatené prstíky. Zvláštny pocit. Neviem prečo, začal som ho trošku sledovať. Ja viem, nepatrí sa to. Nezaujalo ma to, ako je postihnutý ale to, ako bezstarostne behá okolo, ako jeho a dve deti, s ktorými behal, ľudia okrikovali, aby nešpliechali, ale oni si z toho nič nerobili a bláznili sa ďalej. Ten chlapec sa smial, naháňal sa. O chvíľu si všetci traja sadli do piesku pri vode a ja som bol zvedavý, čo budú robiť. Začali stavať pieskové hrady. Asi mi ho prišlo najskôr trošku ľúto, predsa len bez rúk ... ale nestíhal som sa čudovať. Nohami vyhrabal za pár sekúnd hlbokú jamu v piesku. Vyhrabaný piesok začal nohou utľapkávať a zrazu bol hrad na svete. Neuveriteľné, čo dokázal svojimi nohami. Akoby ruky boli aj tak zbytočné.
Stále sa pri všetkom smiali. O chvíľku začali do seba strkať a on neostal ostatným nič dlžný, plecom strkal do obidvoch, potom im pokazil ich pieskové hrady a už sa zasa naháňali a špliechali. Bol taký bezstarostný, veselý, rozbláznený.
Vtedy som si uvedomil, že ja tu sedím ako zvädnutý bambus, som znechutený, zo všetkého a zo všetkých a pritom mi nič nie je, nič mi nechýba, mám všetko, čo by som chcel mať. Mám prácu, dobrý plať, byt, auto, manželku, dcérku, som na skvelej dovolenke a pritom si ju neužívam, len tu sedím a ... a ten chlapec nemá ruky a predsa si vie zo života vziať viac, predsa sa vie lepšie zabaviť, viac sa zasmiať a asi má aj viac kamarátov. Skoro by som mu mal závidieť. Vlastne musel som si priznať, že mu závidím, áno závidel som mu tú jeho radosť zo života, jeho elán, jeho bezstarostnosť. On vedel skutočne žiť, skutočne žiť naplno, užívať si života.
Mám možno o takmer tridsať rokov viac ako on a predsa v tento deň som sa učil od tohto malého chlapca, učil som sa od neho ako sa má žiť. Sledoval som ho a učil sa ako sa tešiť z každého drobného úspechu, ako nájsť v každej chvíľke niečo krásne, zaujímavé a veselé.
O chvíľu, len čo som sa vrátil späť od vody do stanu, zrazu sa mi akosi odrazu vrátila tá kdesi stratená tá energia, odvaha znovu niečo začať, niečo rozhýbať. Mal som chuť zakričať tomuto svetu - tak som tu späť.
Navrhol som bratovi, aby sme zašli na pivo. Sedeli sme a kecali aj s jeho priateľkou. Dcérka pobehovala okolo a nemal som pocit ju okrikovať, že to nesmie alebo tamto nech nejde. Mal som chuť urobiť niečo úplne nové, zvláštne a tak ani neviem prečo, keď sme dopili pivo a vrátili sa k stanu, pustili sme si nejaké pesničky, začali sme spievať a tancovať. Decká si navliekli na hlavy uteráky, šiltovky, plachty a prezliekali sa za strašidlá. Ja som mal chuť sa s nimi blázniť a behať po okolí. Vedľa tiež spievali a mi sme sa ich snažili prekričať, chceli sme byť hlasnejší a ... bolo to skvelé. Kto ma pozná, asi vie, že vidieť ma tancovať a spievať len tak nie je bežná vec. Teraz som spieval z plného hrdla, naháňal sa s deckami a vymýšľali sme nezbednosti. A poviem vám nebolo to z toho jedného piva.
Bol to konečne po dlhých týždňoch a mesiacoch skvelý večer, taký uvoľnený, taký krásny.
Nepoznám toho chlapca, nikdy predtým ani potom som ho už nevidel. On si ma určite nevšimol ale tak veľmi by som mu chcel poďakovať. Povedať to ĎAKUJEM, že mi otvoril oči, že zo mňa sfúkol ten prach akejsi pasivity, akéhosi smútku a nechuti. Za to, že mi ukázal ako treba žiť ako sa tešiť aj vtedy, keď sa nedarí, ako sa tešiť zo dňa, keď nevyjde slniečko, ako sa tešiť aj z úseku života, ktorý ti viac berie ako dáva.
Poďakovať za to, že mi ukázal, ako nájsť to krásne aj v situáciách v živote ktoré sú smutné ale aj vtedy keď občas život bolí, či máme pocit, že nám niečo berie.
Poďakovať za to, že mi ukázal, že sa dá smiať, aj keď máme pocit, že život je k nám občas nespravodlivý.
On prišiel, ukázal mi ako sa má žiť a zasa odišiel a viac som ho nestretol. Možno mi ho len ktosi poslal do cesty. Také veci sa vraj v živote stávajú. Možno mal prísť len preto, aby mi otvoril oči a naozaj mi ukázal ako treba žiť aj keď sa cíti človek unavený, sklamaný a sám.
Ďakujem ti, neznámy.
A ešte niečo som zabudol.
Videl som ho aj ako vstupuje čoraz hlbšie do prúdu rieky. Ten prúd bol dosť silný a sám som mal problém čo i len ísť proti nemu, ak som bol hlbšie. On, chlapec bez rúk išiel čoraz hlbšie, nebál sa. Obzeral som sa, kde sú jeho kamaráti, s ktorými sa ešte pred chvíľkou hral. Kľudne sedeli na brehu a ani si ho nevšímali. Spozornel som a začal som sa trošku obávať, aby sa mu niečo nestalo. Ale zbytočne, mohol som kľudne zahodiť svoje obavy. Ja by som sa tam bál pustiť dieťa zo zdravými rukami a on tam bol sám. Skákal do vody, ponáral sa a aj plával proti prúdu. Doteraz nechápem ako. Mne so zdravými rukami to išlo veľmi ťažko, schválne som to skúšal.
Takže dal mi aj čosi viac. Nebáť sa skúsiť niečo aj keď je to odvážne. Nenechať sa odradiť niečím len preto, že sa to zdá ťažké a zložité. Nenechať sa poraziť žiadnym silným a dlhotrvajúcim prúdom. Ukázal mi, že sa dá ísť aj proti prúdu, aj keď je silný. Ukázal mi, že sa v ňom dá vplávať, len treba chcieť a skúsiť to ale určite to nevzdávať za nič na svete.
Nevzdávať to ani vtedy, ak keď máme pocit, že prúd je silnejší ako my, keď je osud k nám zlý a život ťažký, pretože sa sami potom oberáme aj o to malo a možno i o to posledné, čo je v ňom krásne. Namiesto toho, aby sme si aspoň to, čo máme užívali, dobrovoľne, hoci nevedomky sa toho vzdávame, len preto, že nemáme viac, že nám osud niečo vzal, alebo niečo nedoprial.
Ukázal mi, že sa dá žiť aj pre mňa dovtedy ťažko predstaviteľným spôsobom. Presvedčil ma to tom, že sa dá žiť bez rúk ale bez úsmevu to jednoducho nejde.
