Určite jej to chýba. Jej babku poznám cez svoju mamu, pracovali chvíľu spolu. Babka sa o ňu stará, snaží sa, ale predsa len už nie je najmladšia a nemá s ňou toľko trpezlivosti. Natalka mamu veľmi nespomína, viem akurát, že býva niekde v Leviciach. Nepýtam sa, neskúmam, nehľadám. Životy ľudí sú často krát zamotané a sám život je ako na jednej strane krásny a bezstarostný, tak vie byť na druhej strane ťažký a krutý.
Natalka svoj osud nijako tragicky nevníma. Žije si svoj detský život tak, ako ide. Babka, dedko, škola, pohrať sa vonku a ...
Najskôr sa s dcérkou hrávali vonku v pieskovisku. Dcérka priniesla plnú igelitku formičiek a tak sa prehrali vždy dlhé hodiny. Od pečenia pieskových báboviek až po zahrabávanie sa do piesku. Niekedy som mal pocit, že babka sa na ňu hnevá a hreší ju za to. Možno aj kričí, keď príde domov plná piesku ale ona neváhala na druhý deň to urobiť znovu. Vtedy som mal ešte pocit, že je zábudlivá a nepamätá si, čo jej babka kázala.
Keď sa dohrali občas som ich vzal do jednej záhradnej reštaurácie. Ja som sedel a sledoval ich. Bola tam možnosť sa pohojdať, pohrať sa v piesku, loziť po drevenom hrade a dokonca si zaskákať na ozajstnej trampolíne. To sa nevedeli doskákať. Nemohol som ich často krát dostať domov. Teda dcérka poslúchla ale Natalka chcela stále skákať na trampolíne. Babka jej vraj občas nadávala, že prišla domov o nejaké tie desiatky minút neskôr ako mala, ale ona na druhy deň na to zabudla.Teda ja som mal pocit, že je zábudlivá ale skutočnosť bola celkom iná. Pripomínal som jej, že babka bude na ňu zasa kričať, ale ona neodpovedala. Dokonca aj moja dcérka ju poúčala, že keď babka povie, že má ísť domov tak má poslúchnuť. Nepomáhalo. Mysleli sme si, že je aj neposlušná. Nebolo to celkom tak.
Keď prišla jeseň a vonku sa hrať už nedalo, Natalka začala chodiť k nám domov. Keď zbadala, že máme okrem kuchyne ešte iné izby a až dve, potešilo ju to. Nebola na to z garzonky zvyknutá a zároveň si uvedomovala, že na hranie bude veľa miesta. Keď jej dcérka ukázala dve veľké škatule plné plyšových hračiek, nevedela sa v prvý deň od nich odlepiť. Potom jej ukazovala všetky ostatné hračky a ja som mal pocit, že by sa chcela hrať so všetkými hneď a naraz.
Možno chvíľu potrebovala, kým sa z toho spamätala a kým si všetko, od hračiek až po dcérkinu novú postieľku, poobzerala. Všetko chcela vidieť, všetko chytiť do ruky, so všetkým sa hrať, všetko vyskúšať.
Potom k nám začala chodiť častejšie. Dcérka jej ukazovala rozprávkové knižky, nové rozprávky na CD a DVD a pýtala sa jej, či to pozná. Natalka všetko poznala, všetky rozprávky videla a presne také má vraj doma. Dcérka to zhltla, ale ja som cítil, že je to celkom inak. Len túži mať niečo také a pred dcérkou sa hanbí priznať že ... V skutočnosti jej závidela. Potom dcérka vytiahla zo skrine staré šaty. Začali sa hrať na módnu prehliadku. Natalka bola šťastná, že si to všetko môže vyskúšať.
Chodila k nám čoraz častejšie a častejšie. Občas sme zašli aj von ale väčšinou sa hrali doma. Vydržali sa hrať aj samé, no po čase chceli, aby som sa hral s nimi. A ja keď sa s nimi pustím do hry, môj rozum sa prepne na detský a je so mňa jedno veľké decko. Možno by každý pokrútil iba hlavou a možno aj poťukal na čelo, ale deťom sa to páči a Natalka to doslova hltala. Verím, že doma babka a dedko nemajú na to chuť a možno ani čas, aby sa s ňou hrali. Možno prvýkrát pocítila ako je to hrať sa všetci spolu, deti aj dospelí. Bolo jej to vzácne.
Vždy keď k nám prišla snažil som sa, aby načas prišla domov. Babka už niekoľkokrát musela prísť po ňu. Raz prišla poobede s krikom, že kde je, a že neprišla ani k obedu. Bola asi od rána vonku a potom zašla k nám. Nemala predstavu o čase. Mne povedala, že už obedovala a môže byť u nás. Klamala. Klamala len preto, že chcela byť tam, kde jej je dobre, kde sa má s kým hrať, kde sa jej niekto venuje, kde cíti, že ... Najskôr som to netušil a vôbec si to neuvedomoval. Dokonca som jej povedal, že sa mi nepáči keď klame, ale ona ma presviedčala, že neklame, že ju babka pustila, a že ..... Vedel som, že klame ale až neskôr mi to celé došlo.
Bola vždy radšej u nás celý deň aj keď hladná, čo skrývala. Bolo mi však nepríjemné, keď prišla babka a vyčítala jej, že nevie kedy má ísť domov.
Keď k nám potom znovu prišla, vždy som sa jej pýtal, kedy má ísť domov. Je druháčka, vekom tretiačka ale hodiny nepozná a ani v čase sa veľmi zorientovať nevie. Keď sa zotmie, ani ju nenapadne, že je už neskoro a treba isť domov. Vždy, keď som sa jej opýtal, kedy babka kázala, aby prišla domov, vymýšľala si. Raz povedala o štvrtej, hoci bolo už päť, inokedy o ôsmej a to jej už aj dcérka povedala, že toľko u nás nemôže byť, lebo ona o ôsmej chodí spať.
Až neskôr som pochopil, že ona sa domov neponáhľa, že radšej bude u nás ako doma. Keď som ju večer o siedmej posielal domov, aby sa babka nehnevala, vždy to naťahovala koľko sa dalo aj za cenu, že babka bude na ňu kričať. Až v posledných dňoch som si uvedomil, že aj tých 10-20 minút, čo tu bude navyše, jej stojí za to. Možno bude babka na ňu kričať, možno bude nadávať, možno jej veľa vecí zakáže. Ktovie, možno bude aj bitka, ale ona aj tak chcela zostať dlhšie, najdlhšie ako sa dalo. Stálo jej to za to.
Je to celkom obyčajné dievča. Trošku tmavšej pleti s dlhokánskym copom. Hoci je dcérka iba prváčka, často krát skôr a lepšie niečo prečíta alebo napíše ako ona. Keď jej dcérka rozpráva o knihách, o vesmíre, o ... o čomkoľvek, najskôr hltá nové veci ale nikdy nedá poznať, že ona niečo nepozná, nevidela, nemá. Všetko v sebe skrýva, dusí a tají. Možno len závidí a sníva mať to, čo Miška – teda dcérka. Vždy povie - tebe sa žije, Miška.
Dcérka určite veľa vecí berie ako samozrejmosť. To, že príde niekto pre ňu do školského klubu, to, že s ňou sa ide niekto hrať, to, že má veľa hračiek, knižiek a rozprávok. To, že ju večer niekto uloží spať a prečíta rozprávku. To všetko je pre dcérku samozrejmosť. Aj to, že má pri sebe mamu aj otca. Pre Natalku to samozrejme nie je. Cítiť, ako po tom túži, ako o tom sníva , ako ... ako Miške závidí. A mňa niekedy napadne, ale veď toto samozrejmosti predsa sú. Teda mali by byť.
Samozrejmosti, ktoré sa jej doma nedostávajú. Určite jej to chýba ale žije si svoj život vo svojom detskom svete taký, aký jej osud nadelil. Žije skromne s babkou a dedkom v malej garzonke. Vníma svet a okolie tak, ako ho vidí svojimi detskými očami a Miška spolu s tým, čo zažívajú pri spoločných hrách, je určite farebným svetielkom v jej detskom svete.
