V tom prišla akási pani s mohutnou postavou aj hlasom a rázne sa spýtala, kto je posledný.
„Ja", odpovedal som rozkašľaným hlasom.
„No, to ste vy, čo ste nás to pred vchodom predbehol....", zareagovala
Čakala asi zo dve minúty aj so svojou dospelou dcérou. To už bolo asi veľa. Zaklopala a skríkla na sestričku, do kedy má ešte čakať. Sestrička sa jej snažila vysvetliť, že práve ide brať pacientovi krv, aby počkala. Ona nedovolila sestričke zatvoriť dvere a argumentovala, že bola objednaná na siedmu a už sa aj tlačila dnu.
„Počkajte, kým zoberiem tomuto pacientovi krv, aj on bol objednaný," snažila sa jej sestrička vysvetliť situáciu.
„Aj mi ideme na krv a boli sme objednaní na siedmu a nie na pol ôsmu!" zvýšeným hlasom argumentovala daná pani.
Pozrel som na hodinky, bolo 7:06.
Vedľa sedela drobučká starenka, zdalo sa že už má aj dávno po osemdesiatke, ktorá slabým hlasom zareagovala.
„Aj mi tu čakáme pani, už od šiestej. Na krv pani sestrička vždy volá, ..."
Nestihla však dopovedať, lebo daná pani hneď slovami vyskočila na drobučkú starenku, že čo sa do toho stará, že sa jej nikto na nič nepýtal a prihodila pár nelichotivých slov. Babička radšej sklonila hlavu.
Neprešli hádam ani tri minúty a dvere na ordinácií sa otvorili opäť. Vyšiel pán, ktorému sestrička brala krv a daná pani už tlačila svoju dcéru dnu. Sestrička ja však zastavila s tým, že ona jej dcére krv vezme, ale ona nech počká vonku. Pani sa však tlačila dnu, s tým, že je to jej dcéra.
„Pani, ale ona je už dospelá", nechcela sestrička pani pustiť dnu.
„Ale ja mám na to právo, ....," zazneli ešte slová, sestričku odtlačila od dverí a už aj bola dnu.
Kým bolo pred ordináciou dovtedy pomerne ticho, zrazu začali prítomní diskutovať. Veľmi som ich nevnímal. Nemal som chuť sa nad drzosťou niektorých ľudí rozčuľovať. Bol som dosť ospalý po prebdenej noci a tak som si oprel hlavu o stenu a privrel oči. Až z rozhovoru, ktorý som ani nechcel počúvať, som sa dozvedel, že pani doktorka ešte nie je prítomná a to len sestrička berie pacientov na krv. Pani doktorka vraj odišla na tri týždne do kúpeľov a príde iná, ktorá ju bude zastupovať. No nič, vravel som si, veď mne je to v podstate jedno, len nech príde čím skôr, lebo ten môj kašeľ nebol najpríjemnejší hlavne pre ostatných.
Lekárka nechodila, neprišla o siedmej, neprišla ani o pol ôsmej a to už začínali byť hlavne tí, čo tam čakali od šiestej trochu nervózny.
Znovu sa ozvala drobučká babička.
„Viete, ja idem dať predpísať iba lieky manželovi. On je na vozíčku a má silnú cukrovku. Musela som ho nechať len na posteli samého, ani jesť som mu ešte nedala. Ale hádam vydrží ..."
„Aj ja idem lieky predpísať", zapojil sa do rozhovoru vedľa sediaci starší pán, „tieto a tieto a tieto, to mám pre seba a tieto a tieto to mám pre manželku. Vždy mi predpíše pani doktorka len jednu krabičku a to mám na pár dní, tak sem musím chodiť každý druhý týždeň. Ale mne to nevadí, aj tak ráno nemôžem spať a či sedím na balkóne alebo tu...."
Sedel som, počúval a pokračoval s kašľaní a smrkaní ....
Blížila sa ôsma hodina, lekárka stále neprichádzala a drobučká babička prosila sestričku, aby jej tie lieky predpísala ona, že ma doma manžela .... ale sestrička ju odbila s tým, že to môže len lekárka a tak babička pokorne zasa sadla na stoličku a mysľou bola asi pri svojom chorom manželovi.
Na to prišla pani, ktorá sa bez váhania tlačila dovnútra. Tak to už prvýkrát som prestal byť pokojný, lebo tu čakám už skoro hodinu .... ale uvedomil som si, že bez lekárky aj tak nič nevybavím a tak som len sedel a čakal a ešte kašlal a smrkal.
Po chvíli prišla ďalšia pani a reklamovala u sestričky, že jej lekárka nepredpísala dobre lieky a že manžel je chorý na krvný tlak a ostal bez liekov, ... Argumentácia, že ona nevie, čo pani doktorka napísala a čo zle predpísala, a že teraz tu tri týždne nebude a bude ju zastupovať druhá z vedľajšej dediny a tá asi nebude vedieť .... danú pani neuspokojila. Pani ju však prosila, nech niečo urobí, lebo jej manžel je vážne chorý aj na iné veci a niečo jej ukazovala, a že tie lieky na tlak potrebuje. Sestrička po dlhom študovaní zdravotnej karty uznala jej argumenty ale odporučila jej čakať na zastupujúcu pani doktorku.
Postupne nás v ordinácií pribúdalo. Zopár chorých ľudí, niekoľko dôchodcov, čo potrebovali lieky, ja ukašľaný a usoplený a ešte zopár ľudí, čo sa neprejavili.
Pani doktorka stále neprichádzala.
Nervozita narastala a pribúdajúcim časom prerastala na hromženie, na nadávanie na systém, na zdravotníctvo a .... a to už nebolo ďaleko od politiky. Vypočul som si zaujímavé názory na predsedkyňu vlády a na jej mužov v živote ako využila jedného postihnutého a vyzliekla z hábitu nejakého mnícha. Ako to dobre robil predchádzajúci predseda ... Vypočul som si toľko politických komentárov, že som sa až čudoval aký dokonalý politický prehľad majú naši dôchodcovia.
Priznám sa, hlava ma začala pobolievať ale myslím, že to nebolo od tých politických komentárov, ale z toho kašľania a smrkania. Už som začínal byť nervózny, prichádzali ďalší ľudia, každý bol netrpezlivý. Keď jeden pán povedal, že zastupujúca lekárka chodí len na chvíľu, možno tak do deviatej, tak to sa k mojej nádche a kašľu pridal zvýšený krvný tlak. Vtedy som si uvedomil, že som ráno v snahe byť v čakárni pred ordináciou čo najskôr zabudol užiť liek na tlak.
Atmosféra v čakárni začínala byť ... ani to neviem nazvať. Čo teraz? Čakať ďalej a dokedy? Predo mnou je ešte zopár ľudí, niekoľko z tých ďalších by som možno aj pustil pred seba, keď som si vypočul ich príbehy, niektorí ma iste predbehnú. Stihnem sa vybaviť? Príde lekárka?
Ešte počkám .... Čakanie bolo nekonečné. Dvere na ordinácií sa už neotvárali. Každý čakal už len na lekárku.
Po niekoľkých desiatkach minútach som vstal a odišiel. Nevyliečený, ale možno v záujme svojho zdravia. Čakal som, že človek od lekára pôjde uzdravený, alebo lepšie povedané na ceste k uzdraveniu. Dnešný pobyt v čakárni by však mal asi opačný efekt. Čakať v čakárni plných chorých ľudí, plný nervóznych ľudí, ľudí nadávajúcich, oprávnene nedočkavých, ... nie, nie, to by môjmu krvnému tlaku nepomohlo a ani deň som si nechcel celkom pokaziť.
Cestou späť som len tak uvažoval - ja to nejako zvládnem, ale čo ten dedudško, ktorý bezvládne s ťažkou cukrovkou leží doma a čaká na svoju manželku, drobučkú babičku, ktorá pokorne a trpezlivo od šiestej rána čaká pred ordináciou v nádeji, že prinesie lieky pre svojho ťažko chorého manžela. Možno by viac ako tie lieky potreboval, aby nebol doma sám, aby sa netrápil predstavou, čo sa stalo s jeho manželkou, ktorá išla len po lieky a vždy do polhodinky je doma, aby mu mal kto podať pohár vody, ...
Ja to nejako zvládnem, ale zvládne to aj ten pán, ktorému nepredpísali dobré lieky, je bez liekov na tlak a netrpezlivo čaká na svoju manželku a tá zasa už pekne dlho na pani doktorku?
Ja som nemal trpezlivosť čakať v čakárni na pani doktorku keď nebolo jasné kedy príde a či vôbec príde. Možno som netrpezlivý. Tá drobučká babička pokorne ostala čakať. Možno je za celý svoj život naučená väčšej trpezlivosti a pokore ako ja.
A tých ľudí čo bolo v čakárni nebolo málo, každý mal svoj osud, svoje zdravotné problémy a aj svoje čakanie. Na každého ktosi kdesi čaká. Ako my všetci dnes na pani doktorku. A tak som teda vzal svoju silnú nádchu a kašeľ v nádeji, že som to tam všetkým nedobrovoľne neporozdával a odišiel som.
Zájdem do lekárne, niečo si kúpim a zajtra, zajtra to skúsim znovu.
