Najprv trošku odbočím. Ja som skôr vždy premýšľal nad tým, prečo tie mnohé ženy to nechávajú prerásť až do úplných extrémov. Muž, tyran, často alkoholik, sa predsa takým nestáva zo dňa na deň. Bol takým, aspoň z časti, predsa už dávnejšie. Vždy som sa pýtal sám seba, prečo tá žena pri ňom zostáva, čo ju tam drží? Dlho, predlho som to nemohol pochopiť, nerozumel som tomu a vôbec som to nechápal. Možno je stále ešte pre mňa dosť ťažké tomu všetkému rozumieť, lebo človek to neprežíva na svojej koži. Dnes však niektoré veci chápem. Bolo treba mnoho času a mnoho príbehov ale bez toho, aby ste niečo podobné nezažili buď priamo sami, alebo niekto váš veľmi blízky, asi by to bolo ťažké, čo i len trochu pochopiť.
Odpoveď je jednoduchá a krátka. Je to láska. Láska je čarodejka a dokáže veci nemožné, aj takú absurditu, keď žena stále istým spôsobom ľúbi svojho manžela, hoci je na ňu, odľahčene povedané, zlí. Vždy som sa tomu čudoval, ale je to tak. Len preto, že dokážeme skutočne ľúbiť, vieme odpustiť klamstvo, podraz, ale aj neveru a dokonca aj takéto týranie. Ja viem poviete si blbosť, ale veru nie.
A prečo prirovnávam týranú ženu práve k mrkve? Je to názor jedného môjho bývalého kolegu. Predstavme si takúto situáciu. Manželka doma s dvomi malými deťmi, manžel učebnicový ožran (neskúmajme dôvody), doma peklo, dennodenné hádky, krik, aj bitka. Každodenný strach ženy a každodenný strach malých detí. Aký príklad si do svojich životov ponesú, ako ich to ovplyvní?
Žena trpí a mlčí, susedia zatvárajú radšej dvere, aby nepočuli. Babky si cestou do kostola pošuškávajú, čo je to len za rodinu. A my všetci ostatní sa čudujeme, že s tým nikto nič nerobí. Ktosi mi povedal, kde niet žalobcu, niet ani sudcu. A možno je to tak. Žena trpí a mlčí, susedia sa tvária, že nič nevidia, ostatní si len tíško šepkajú. Na čo sa čaká? Kým sa stane tragédia? Ale nikto nič nerobí.
Žena to raz nevydrží a utečie. Lepší prípad, keď má kam, možno k rodičom, možno ku kamarátke. S dvomi malými deťmi, no nie je to veru vôbec ľahké. Je na materskej, skoro bez koruny, len s dvoma malými deťmi a monoklom pod okom. Nič viac nemá. Vlastne áno, ešte nekonečný strach, že ju muž nájde.
Tí múdri povedia, máme políciu. Prečo ju nezavolá, prečo toľko čaká? A prečo až keď je na konci so silami, utečie k rodičom? Prečo o všetkom mlčí? Na toto sa pýtajú len tí, čo nikdy nebudú chápať, vlastne ani nemôžu, nevidia a nepočujú čo hovorí sám život. Zákony, predpisy a polícia je jedna strana, život strana druhá.
A čo sa stane, keď príde polícia? Čo urobí? Aké má vlastne kompetencie? Vieme len čo by mala urobiť. Vieme to naozaj? Vieme, čo by takej žene pomohlo? Spýtal sa jej niekto na to?
Vieme ako sa o ňu postará táto spoločnosť. Samozrejme sme snaživí a pomôžeme. Sme chápaví a vravíme, že ju pochopíme, ale čo s naozaj stane?
V ideálnom, úplne ideálnom, prípade žene ponúknu nejakú sociálnu ubytovňu, ak je schopná sa postarať o deti, nechajú jej ich, možno nebude musieť ani platiť za tú ubytovňu, možno dostane aj stravu pre seba a pre deti zadarmo, možno dostane psychológa, možno v ideálnom prípade ešte oveľa viac. Nevidím ani ja do toho. A povieme si, čo ešte môžeme pre ňu urobiť? Bude mať kľud a pokoj od "zlého" muža, tu sa o ňu postarajú. Je to však to, čo naozaj potrebuje? Má byť spokojná?
Povieme si áno, je to dobré riešenie, ale pýtam sa. Ak máte v záhradke peknú mrkvu a začne vám ju dusiť burina, čo sa rozmáha a rastie či chcete alebo nie, čo urobíte? Vykopete mrkvu a presadíte ju do inej záhradky? Nebolo by logickejšie vytrhať burinu a spáliť ju? Možno v tomto prípade mi dáte za pravdu.
Prečo potom "presádzame" ženu a jej dve malé deti z prirodzeného prostredia, vytrhávame ju z pomedzi ľudí, s ktorými je naučená žiť, vytrhávame deti z kolektívu, možno zo škôlky, zo školy a musia si ísť zvykať na nove prostredie, na nových ľudí, hľadať si nových kamarátov. Musia začať niekde úplne inde. Sami a odznovu.
Prečo "nepresadíme" toho "zlého" muža. Nebolo by to jednoduchšie i lacnejšie pre túto spoločnosť?
