Skoro dva týždne som robil lektora na jednom počítačovom kurze. Ráno som dcérku len narýchlo odviedol do škôlky a utekal do práce, aby som stihol prísť načas. Z práve som rovno utekal na kurz, a keď som sa po deviatej večer vrátil domov, už spala. Takže sme sa videli len ráno a na chvíľku a aj to sme sa ponáhľali. Presne tak, ako aj dnes ráno. Keď už bola oblečená, potiahla ma za rukáv a povedala:
„Tatinko ja sa na dnešný deň tak strašne teším, že ani neviem čo mám robiť.“
Narýchlo som zalovil vo svojej pamäti, či som jej niečo nesľúbil, na čo sa tak teší. Nič ma nenapadlo.
„A na čo sa tak veľmi tešíš?“ Spýtal som sa jej.
„Lebo dnes už pre mňa do škôlky prídeš ty a celý deň sa budeme spolu hrať,“ odpovedala a pritúlila sa ku mne.
Bolo to také milé. Dojala ma a mal som pocit, že sa mi tlačila aj malá slzička. Pochopil som, že som jej chýbal za celé skoro tie dva týždne asi viac, ako ona mne. Objal som ju a sľúbil, že sa budem pre ňu ponáhľať, a že celý deň nebudeme robiť nič iné len sa hrať a hrať a hrať ...
