No možno mal v čomsi pravdu. Veď aj teraz premýšľam, prečo je to tak.
Už ako malý, ani neviem koľko som mohol mať rokov, som premýšľal, prečo sa tí moji kamaráti hrajú radšej s mojim bratom ako so mnou. Pýtal som sa prečo sa mi smejú keď chcem poslúchnuť svojich rodičov a nechcem sa ísť hrať na druhú stranu cesty.
Potom som sa pýtal, prečo sa mame nepáči keď nechcem pozdraviť všetky tie tety, čo s ňou pracujú. Prečo mi musí hovoriť: "Pozdrav sa!", keď ja nechcem, lebo ich nepoznám. Prečo musím vždy úctivo poďakovať za každý cukrík, ktorý som nechcel. Prečo som tým neposlušný?
Tých prečo sa so mnou vlieklo od malička akosi veľa a teraz k nim pridávam ešte jedno. Prečo to tak bolo a zostalo dodnes?
Na základnej škole som mal celkom dobré známky a nechápal som prečo som bifľoš, keď sa doma učím možno menej ako niektorí ostatní. Prečo ma spolužiaci postavili na bok len za to, že som nechcel súťažiť na záchode, kto vyššie dociká. Trčal som zasa z radu ostatných, keď mi bolo ľúto a nechcel som byť pri tom keď rozmaznanému spolužiakovi vyhodili peračník z okna a strašne sa smiali na tom ako plakal.
Od malička som nezapadol do kolektívu celkom tak, ako by to asi "malo byť", ako to chcela doba, či okolie. Vždy som mal len pár kamarátov a čím som bol starší, tým ich bolo menej.
Končili sme základnú školu a ja som bol blbý lebo som nechcel vyskúšať ako chutí cigaretka, hoci sa chalani k nim dostali celkom ľahko a nikto nás nemohol vidieť. Bol som bojko a strachoprd, keď som nechcel ukázať svoju nebojácnosť tým, že babke na trhu ukradnem paradajku a odmietol som sa čo i len pozerať na to ako ostatní na futbalovú bránku obesia mačku, ktorú práve utýrali na smrť.
Nemal som pocit, že musím niekam patriť za každú cenu, nechcel som sa prispôsobovať nejakej partií len preto, aby ma vzali medzi seba, nechcel som byť taký ako oni.
Bol som naozaj od malička iný, stále som si myslel, že zlé veci sa robiť nemajú. Aj keď ostatní to vedeli tiež, predsa ich len na tom dobrodružstve, urobiť niečo zakázané, čosi lákalo.
Nechcel som si urobiť ani ťahák a všetko opísať z neho. Bolo to také ľahké a učiteľ už bol na dôchodku a bolo mu to aj tak asi jedno. Nikto ma nechápal, keď som vysvetľoval, že to nie o strachu, že na to ktosi príde, ale skôr o tom, že sa to jednoducho nemá robiť.
Možno už preto toto všetko som nemal od malička žiadnych "poriadnych" kamarátov. Nebol som jednoducho jedným z nich, nerobil som nezbednosti, nevystrájal, neopakoval len preto, aby som zapadol medzi ostatných. Chcel som byť sám sebou, chcel som konať tak, ako to cítim, chcel som robiť iba "správne" veci.
Nevedel som, aspoň vtedy ešte nie, že svet takých nechce.
Prišla stredná škola a ja som sa trošku začal meniť, asi ten pocit mať kamarátov začal silnieť nad pocitom robiť len dobré a správne veci, žiť tak, aby sa nemuseli moji rodičia za mňa hanbiť. Ale stále keď sme utiekli z poslednej hodiny fyziky, hoci som sa zúčastnil, nemal som pocit, že robíme dobrú vec. Nebál som sa, že budeme musieť byť na druhý deň všetci po škole, nebál som sa, že dostaneme všetci poznámky, mal som len zlý pocit, že niekoho, kto mi verí, tým sklamem ale to nikto nechápal.
Bol som stále niekto iný ale prečo, veď som sa chcel zmeniť. Nedokázal som to.
Poznačilo ma to a preto som dnes stále niekde inde a stále mám pocit, že tento svet je trošku iný ako ten, v ktorom by som chcel žiť, že ľudia okolo mňa sú v niečom iní ako by som chcel.
Dnes si už nemyslím, že všetko okolo je iné, už viem, že ja som iný.
Darmo budem dnes niekomu vysvetľovať, že som nikdy ani neskúsil ako chutí cigaretka alebo droga. Naozaj nikdy. Skoro každý kývne rukou a povie si, že som vadný, keď som to ani nevyskúšal.
Takže stále trčím z radu, z toho priemeru, z tej samozrejmosti a normálnosti.
Keď sme prišli do veku, že sa nám začali páčiť dievčatá a začali sme za nimi behať, nemal som pocit, že sa treba vyspať s hociktorou, ktorá nepovie nie. Nemal som pocit, že každú treba dostať do postele len preto, aby som si urobil čiarku. Ani neviem prečo som mal pocit, že musí o mňa predsa stáť, že sa mi musí páčiť, a že musím cítiť, že mi je s ňou dobre. A ani neviem prečo, keď som chodil už na vysokú, hanbil som sa priznať, že som ešte panic, hoci som nemal zlý pocit, že nemám za sebou niekoľko románikov.
Aj v tomto som bol iní ako ostatní.
Roky pribúdali a päť rokov som strávil na vysokej škole. Mnohí z tých čo boli ten "správny" kolektív kašlalo na prednášky, chodili po baroch a bez alkoholu to jednoducho nešlo a nebolo ono. No proste "správny" a klasickí študenti, o ktorých tak radi diskutujeme, smejeme sa na zážitkoch, bez ktorých by študentský život nebol tým správnym študentským životom.
Nezapadol som opäť. Nevedel som pýtať od rodičov stále viac a viac peňazí, lebo "vraj" vysokoškolské štúdium je drahé. Chcel som tú školu dokončiť úspešne a s vedomosťami a nie len získať papier, ktorý mi dáva možnosť písať si tri písmenká navyše pre menom.
Stále som trčal z radu toho "správneho" kolektívu a zasa, ako keď som bol malý a smiali sa mi, keď som nechcel urobiť niečo, čo sa mi nepáčilo lebo som mal pocit, že to nie je správne, teraz krútili nado mnou často krát hlavou keď som nezvládol viac ako dva poldeci a dve pivá. Vlastne nie, že nezvládol, ale jednoducho som nechcel, lebo som nevidel dôvod dokazovať si, že som chlap a správny Slovák týmto spôsobom. Nechcel som robiť veci preto, lebo sa mi nezdali správne a možno som to mal chcieť, aby som zapadol medzi tú "správnu partu". Možno som mal konať tak, lebo to "tak má byť". To už by som ale nebol ja.
Stále som chcel byť sám sebou, tým čím som, taký aký som sa narodil, taký ako ma vychovali, ale tento svet ma takého nikdy nechcel.
Pamätám sa ako prišla nežná revolúcia a všetko sa otvorilo, všetko sa zrazu mohlo, všetko bolo dovolené a demokratické. Zvláštne bolo to, že keď som niekedy pred revolúciou nezapadol do spoločnosti a do predstáv súdružky učiteľky, keď som sa priznal, že skôr než sa pustím do vianočnej kapustnice sa pomodlím a verím, že niečo ako Boh existuje, tak isto mi bolo zvláštne, a zasa som vyčnieval z radu, ako keď som po revolúcií povedal, že nechodím každý deň do kostola, ale že sa radšej doma pomodlím, keď to cítim ja a keď cítim, že ma potrebuje Boh. Nechápal som, ako zrazu všetci chodia do kostola a sú veriaci zo dňa na deň, len preto, že to bolo v móde. Nezapadol som ani medzi nich.
Chalani začali chodiť po diskotékach, zrazu ich bolo akosi veľa a diskohudba bola zrazu tiež akási voľnejšia. Už to neboli len slovenské a české populárne melódie. Prišiel nielen rock ale i metal a diskotéky ožili. Na každej dedine na okolí ich bolo neúrekom. Čo ja viem, prečo som bol taký blbý a nemal som rád tú atmosféru dedinských diskoték s pravidelnou bitkou plnou rozbitých pohárov, krvi a ... No nezapadol som ani sem.
Po škole som nastúpil do práce. Vlastne do úradu a tam som nezapadol hneď od prvého dňa. "Ty nepiješ kávu? A to chceš byť úradník?" Čudovali sa všetci. Nie nechcel som byť úradník, určite nie taký, čo prvé čo urobí keď príde do práce, že si uvarí kávu a potom do jednej ruky zoberie papier a do druhej pečiatku. No čo, v tomto smere, dodnes trčím z radu spomedzi kolegov a kolegýň lebo na porade vždy varia o jednu kávu menej ako je účastníkov.
Spolužiaci sa postupne odsťahovali od rodičov, osamostatnili sa, povydávali a oženili. A ejha, a ja som stále býval u rodičov. Stále som bol iný. Nechcel som sa vrhnúť do náručia prvej ženy, ktorá by o to stála, nezbalil som prvú ženskú, ktorá by nepovedala nie. Asi som hľadal princeznú. Ešte stále som bol iný, ako tí, ktorí už mali aj desaťročné deti, keď som sa ženil.
Dodnes neviem, čo manželka na mne videla, keď si ma brala. Myslel som si, že to, že som iný, že je to zaujímavejšie. Neviem.
Po svadbe začal iný život, vo dvojici ale ja som zostal stále iný ako priemer, iný ako chcel tento svet. Chcel som byť čo najviac so svojou manželkou, chcel som ju obrazne povedané stále nosiť na rukách.
Tá zamilovanosť, ktorá vraj časom zovšednie, to akosi neprichádzalo, u mňa nie. Nepotreboval som ako ostatní chlapi chodiť po práci na pivo, prestal som chodiť na futbal, ťahalo ma to z práce rovno domov. Čo ja viem prečo som sa ani vtedy nedokázal prispôsobiť tomuto svetu a stále som zostával iný ako ostatní ženatí chlapi? Mal som chuť doma pomáhať aj s upratovaním a varením a aj s praním, ale takéhoto chlapa tento svet asi nepotrebuje. Nemohol o tom ani rozprávať, lebo tento svet by sa mi iba smial.
Prišlo dieťatko a ja som bol najšťastnejší človek na svete. Naozaj najšťastnejší ale to, že som iný som potvrdil aj v úlohe otca. Chcel som našu malú kúpať, zohrievať jej mliečko, nosiť ju na rukách. Každý deň som sa tešil z práce domov, lebo som nevedel bez nej vydržať. Neviem prečo, možno som bol prvý chlap, čo chápal ženské slová, že materská dovolenka, nie je dovolenka. Prichádzal som unavený z práce ale bral som kočík s malou a išiel von, aby si manželka trochu odpočinula. Bol som naozaj stále iný a možno aj nejaký čudák, lebo som sa v parku prechádzal s kočíkom ako otecko celkom sám, ostatné samé mamičky.
Celý život som počúval sťažnosti žien, že ich muž im doma nepomáha, zaujíma ho len pivo a futbal, o deti sa stará len vtedy, ak treba na ne skríknuť alebo dať po zadku, .... a ja som sa nikdy v týchto ich slovách nenachádzal. Prečo? Prečo som iný ako ostatní chlapi, ako ostatní ľudia? Prečo stále trčím z nejakého radu?
Prišli prvé manželské nezhody a čo ja viem, prečo som nekričal, nevyčítal, nevyhrážal sa. Neviem dodnes, prečo som vždy žiadal a prosil o rozhovor a snahu sa dohodnúť. Naozaj neviem.
Vlastne áno, pretože som iný ako všetci okolo mňa. Nezapadol som do tohto sveta. Som tu, musím a chcem tu žiť. Nechcem meniť tento svet, nemienim mu ukazovať, čo všetko by sa dalo zmeniť k lepšiemu. Som iný, iný ako mnohí ostatní, iní ako väčšina. Musím sa prispôsobiť. Ale neviem to, chcem zostať sám sebou. Chcem robiť veci správne, veci ktoré považujem za dobré. Nechcem klamať, podvádzať ani byť neúprimný alebo zákerný. Nechcem byť zlý a ospravedlňovať si to tým, že tento svet je taký. Ja taký proste nie som a nechcem byť. Preto ma možno tento svet nechce, preto mi občas hádže polená pod nohy ale ja sa nevzdám z jedného jediného dôvodu. Ešte stále verím, že nie som na tomto svete sám, a že je tu niekto, kto to nielen chápe ale tomu i rozumie.
