Na výške som sa všetky prezentácie naučila od slova doslova naspamäť a nejako ich pretrpela, ale potom prišla v práci úloha prezentovať pol hodinu pred stovkou ľudí. Koniec sveta, pol hodinový text sa naspamäť naučiť nezvládam a problém mi robilo rečniť už pred pár spolužiakmi, nieto ešte pred väčším množstvom cudzích ľudí. Po prebdenej noci plnej nepríjemných predstáv ako utekám z pódia som sa pustila do hľadania rečníckych kurzov. Kamarát mi poradil klub Toastmasters. Vraj sa tam dá naučiť rečniť pred ľuďmi a určite to mám skúsiť.
Najbližšie stretnutie sa konalo na schodoch pri Eurovei. Chlapík na úvod prezradil, že misiou klubu je poskytnúť členom fajn prostredie pre rozvíjanie komunikačných a vodcovských zručností. Sympatická slečna predstavila program večera a uviedla 3 pripravených rečníkov. Podľa pokročilosti sa mal každý z nich zamerať na iný cieľ ako reč tela, či štruktúra reči. Nasledovali hodnotenia, vyzdvihnuté svetlé stránky a odporúčania čo zlepšiť. Mne sa zdali všetci úžasní už len preto, že sa tam postavili a rečnili, takže pri hlasovaní o rečníkovi večera som mala chuť dať hlas všetkým.
Nasledovné improvizované prejavy dali zabrať bránici, rozprávať 2 minúty prečo je nebo modré vie vyústiť do...kadečoho.
Pookriala som pri kvantitatívnych hodnoteniach, časomerač stručne odreferoval koľko ktorý rečník rozprával a či dodržal odporúčaný limit. Zberač slovnej vaty zrátal rečníkom zbytočné slová a pazvuky. Jazykovedcov potešil jazykový korektor a pozornosť divákov preveril strážca pozornosti. Konečne som na pódiu videla úlohy, v ktorých som si samu seba vedela predstaviť. Teda, po pár mesiacoch, samozrejme. Lenže na stretnutiach som sa tak uvoľnila, že po 3 týždňoch som zatúžila si to skúsiť. Keď som videla ako rýchlo iní začiatočníci napredujú po prekonaní úvodného strachu, chcela som si tiež zaskákať od radosti a užiť svojich 5 minút slávy. Najskôr mini vstupmi ako meranie času, neskôr pripravenými rečami a moderovaním celého stretnutia, ktoré ma čaká aj pozajtra.
Počet klubov na Slovensku rastie, nájdu sa v Nitre, aj v Poprade a Košiciach. V Bratislave je dokonca možnosť navštíviť nielen slovenský klub, ale aj anglický a nemecký. Teší ma to, lebo viem ako tieto stretnutia pomohli a stále pomáhajú mne, želám to aj iným. Veď strach z rečnenia tromfol v zozname najväčších strachov aj strach zo smrti. Prekonať tento strach povzbudí, dodá silu popasovať sa s ďalšími a život je bez nich zrazu neporovnateľne krajší :-)
