To bolo v roku 2004 a odvtedy sa kampaň rozšírila do celého sveta. Dostala sa aj ku mne a mojím kamarátom. Pamätám si ako som zhruba pred rokom prvý krát stála na námestí SNP s cieľom potešiť pár neznámych ľudí objatím. Ako som tam prvé minúty stála, prešla ma všetka odvaha, lebo ľudia len zvedavo pozerali a následne odvracali zrak. Až sa jedno dievča ku mne so smiechom rozbehlo a tak ma vystískalo, že zo mňa všetky obavy opadli. Môj ustráchaný výraz nahradil úsmev a ďalej to šlo oveľa ľahšie.
Občas sa pristavili ľudia, ktorí podobné aktivity odsudzujú a očakávajú skryté nekalé úmysly. Alebo takí, čo sú presvedčení, že objatie patrí len najbližším a snažia sa o tom presvedčiť aj mňa. Tým oponujem, že najsilnejšie a najpríjemnejšie objatia síce sú tie s najbližšími, ale nie každý blízkych ľudí pri sebe má. A tiež verím, že platí: Čím viac objatí, tým lepšie. Je úplne v poriadku, keď má niekto iný názor, objatie sa nevnucuje.
Objímania chtivé sú nasledujúce typy ľudí:
rodení objímači - ľudia, pre ktorých sú objatie bežnou súčasťou života a často si ich dopriavajú. Zvyčajne sú vysmiati, objatia dlhé a intenzívne.
príležitostní objímači - ľudia, ktorí zo začiatku váhajú, lebo nie sú na objímanie zvyknutí, sú opatrní a objatia decentnejšie. Títo často odchádzajú nielen s úsmevom, ale aj so zamysleným výrazom. Tuším nádej na presun do kategórie č. 1.
zanedbaní objímači - najčastejšie postarší ľudia so smutným príbehom. V tejto kategórii sa často pritrafia slzy, nevedia prestať ďakovať a zdôrazňovať, čo to pre nich znamená. Presne kvôli takýmto ľuďom to celé má zmysel.
A čo vy? Patríte k ľuďom, ktorí svojich blízkych zahŕňajú objatiami? Ak áno, gratulujem. Ak nie, dúfam, že vás tento článok inšpiroval to v blízkej dobe zmeniť, veď Vianoce sú na to ideálny čas :-)
