Zabudla som vystúpiť v Hlohovci z vlaku...
a minule po daždi som stretla jednu mláku.
Na čele mám hrboľ, čo vrazila som do dverí.
Zaľúbená som. No kto by mi neveril?
Milujem našu minulosť, ktorá neexistuje tu.
Dookola sa mi točí v hlave, obrazy sa pletú.
Obrazy... obrazy chladné ako fotky ostali mi pre oči,
len umelo privolaní pocit z Teba denne vo mne vyklíči.
Volám si pocit, ktorý mám, keď vyslovíš moje meno,
volám si vôňu, keď tvoje tričko omamuje ma nemo,
pocit pokory, keď zašila som Ti vetrovku,
odreté prsty, keď som Ti prala veci nachvíľku.
Posvätnosť rána, keď ma aj tri krát pozdravíš,
láskavosť večera, keď ma bozkávaš, kým nezaspím.
A je... je živé to, čo je len v hlave?
A ak život v hlave nie je... kde je?
Tu?
Tu v septembrovom vetri za tmy?
A... môžeme byť takto šťastní?
Hneď ako som prestala myslieť, ošťastnela som.
Vo vetri.
V Tebe.
A minulosť sa stratila v láske a ja...
zabudla som.
Trpieť.
