Nedávno som sa rozprávala s priateľom o šťastí. Chcem, aby boli ľudia skutočne šťastní. Tento pocit ma v danom okamihu celú naplnil. Želám každému slobodné šťastie, ak niečo také existuje. ..Žiaľ , nezávisí to odo mňa. Priateľ mi povedal, že to môžem ovplyvniť. Áno, môžem sa pokúsiť rozdávať šťastie, lebo je to jediný spôsob, ako môžem byť šťastnou aj ja, ako sa mi môže to, čo dám, vrátiť. Avšak nikoho nemožno prinútiť, aby sa stal šťastným. Človek o tom rozhoduje sám. Sám si môže povedať: Áno, som šťastný/á. Mám pocit, že ak by som sa teraz rozhodla byť najšťastnejšou ženou na svete, nič mi v tom nezabráni. Ak sa však budem považovať za nešťastnú, budem nešťastnou. Je to len uhol pohľadu. Prehodnotenie postojov..Ide tu o pohodlnosť, o ľahšiu cestu. Nič sa nemusí stať, stačí sa rozhodnúť. Je však pohodlnejšie byť nešťastným. Na šťastie treba mať odvahu.
Priateľ mi povedal, že rozhodnutie by malo byť niečím podložené, podmienené a „nie len tak si poviem“. Nesúhlasím s jeho názorom. Podľa mňa šťastie človeka nemusí byť podmienené ničím. Nič sa nemusí zmeniť, ide len o zmenu v našom myslení, o zachovávaní stereotypných vzorcov myslenia, o zbytočné obmedzovanie sa a porovnávanie s ostatnými...
Chybou je, že na šťastie čakáme. Čakáme, „kým si už raz aj na nás sadne“, kým sa stane niečo, aby sme sa mohli stať šťastnými. Nečakajme-buďme šťastnými!
Dokedy chceme čakať? Kým vyštudujeme? Kým stretneme toho pravého/pravú? Kým budeme zarábať slušné peniaze? Kým sa nám nenarodia deti? Kým sa deti dobre nevydajú? Čakáme na lepšiu budúcnosť a veríme, že raz budeme šťastní. Málokto si však uvedomuje, že budúcnosť neexistuje. Vždy máme iba prítomnosť. Iba TERAZ. Iba tento okamih, v ktorom môžeme naplno prežiť pocit šťastia.
„Šťastie je stav psychického uspokojenia a radosti z dosiahnutia cieľa v danej prítomnej chvíli.“
Euripides
Každý má nárok byť šťastným. Hoc´ aj v tejto chvíli. Môže ísť o lásku, priateľov, smiech, no takisto je to aj o všedných maličkostiach. Stála som na zastávke autobusu mokrá a premrznutá, držiac v ruke môj napoly zlomený čarovný dáždnik. Okolo však išiel mladý pán, ktorý si veselo pískal, napriek tomu, že husto pršalo. Prišli ľudia a čakali na zastávke spolu so mnou. Stačilo pár úsmevov. Nikdy nie sme sami. A nevidím dôvod, prečo by som sa unavená, premrznutá a mokrá nemohla začať usmievať. Nebudem predsa čakať, kým prídem domov...Dokonca som sa z tých dažďových kvapiek začala tešiť.
Niekedy to nejde...Nikto nemôže byť stále šťastným alebo nešťastným. Ide o pocity, ktoré prežívame, o situácie, ku ktorým zaujímame postoj.
Často sa hovorí aj o šťastí v nešťastí. Môj dedko sa hrdo spamätáva z vážnych zranení po tom, čo ho zrazilo auto. Žije. Sme šťastní, že žije. Šťastím, je sám život. Uvedomujeme si to?
Koľko času nám tu ešte zostáva?
Kto môže s istotou tvrdiť, že má „čas“ byť šťastným?
Myslím, že tu ide skutočne iba o odvahu rozhodnúť sa a povedať šťastiu áno...Čakáme od života príliš. Sám život je šťastie..
