Bez vreckoviek ani kilometer

Neraz som si takto povzdychol, keď si moje zažívacie ústrojenstvo bežalo po vlastných trasách, absolútne nekopírujúc moje zámery a ciele. Ani len časová kompaktibilita nenastala, a tak som doma prirodzene nepotreboval navštíviť isté delikátne miesto, ale pri behu, po dvoch či troch kilometroch, som doslova túžil po tróne. Ani kráľovský byť nemusel. Výhoda behania v prírode je v tomto viac ako rukolapná. Ale beda, ak bežec zistí, že vreckovky vo vrecku nie sú. Ani tie lopúchy už nie sú tým, čím bývali. Ani ich toľko niet v prírode. V takých momentoch odbieha bežec od akýchkoľvek duševných výšok a „modlí“ sa iba za to, aby to stihol, aby našiel vhodné miesto a aby ho pri tom nikto nevyrušil. Skúsenosť na nezaplatenie, ako obyčajné papierové drobnosti dokážu zachrániť nielen beh, ale i príbeh tohto konkrétneho pohybového zážitku. Ani filozofická otázka, či - ak sa moje telo zastaví a predsa v ňom pretrváva pohyb – ide o záležitosť stoickú či stolickú, nás nedokáže odpútať od takéhoto napätia. Ak patríte medzi šťastlivcov, ktorých niečo podobné ešte nepostretlo, nezúfajte. Aj vám sa to raz stane a dá sa predpokladať, že práve na tom najnevhodnejšom mieste a v najnevhodnejšej situácii. Preto si dovolím odporúčať každému, kto to s behom myslí vážne, aby nepodcenil takú dôležitú súčasť bežeckej výbavy, akou sú vreckovky.