Liptovské medvede, tatranské búrky a spišské blato

524 kilometrov zdolávali desiatky tímov, pričom ich zloženie sa pohybovalo od minimalistických 7 až po 16. A čo to znamenalo v praxi? 524 kilometrov je rozdelených na 48 úsekov. Mne napríklad vyšli takéto 4 behy spolu v dĺžke 41 km. Čím menej bežcov v tíme, tým viac radosti i námahy si užili. A tohtoročný „Run“ veru ponúkol viac ako dosť. Najvýraznejšie sa mi však zapísali do pamäte liptovské medvede, tatranské búrky a spišské blato. Nejde pritom o tri zo siedmych divov slovenského sveta. Hoci aj taký bežecký zoznam by mohol byť zaujímavý na vyskúšanie (ak by to predsa len niekoho zaujímalo, tak pridávam aj skutočné trnavské kopce, párnickú prespávaciu stanicu, bolerázsku rannú kávu a terchovskú muziku do skoku i do kroku). Pokiaľ toto všetko bežec nevyskúša na tom našom Slovensku, tak akoby ani nebehal. Vrátim sa ale k tohtoročnému národnému štafetovému behu z Košíc do Bratislavy. Veľmi častou témou rozhovorov, a nielen bežcov, ale aj pomocníkov na odovzdávkach, čiže na miestach, kde si bežci odovzdávali GPS tracker do ďalej etapy. Šírili sa správy o viacerých videných medvedích fanúšikov behu. Niektoré medvedice si so sebou pribrali aj mláďatá, asi aby privykli behu od malička. Najviac ma „potešila“ pani na zastávke pri kolibe Červený kút pri Liptovskom Hrádku. Uprostred tmy sa striasla a poznamenala, že ona by sa veru na tú trasu nevybrala ani vo dne, nieto ešte v noci, do ktorej sa vrhali odvážne bežkyne a bežci. Našťastie sa nikomu z nich nestalo nič a nikto nebol napadnutý, takže o medveďoch len dobre. Tatranské búrky nás poriadne prevetrali i premočili. Tí, ktorí nemuseli bežať uprostred tých najdivokejších lejakov blahorečili kapitánov svojich družstiev, že im vybrali iné trasy a nie tie, ktoré si najviac užili dažďa. Najsilnejšiu búrku som si užíval vo Svite pod strechou, pričom som sledoval kvapky, ako systematicky uberajú z nášho suchého priestoru a vypĺňajú nami obsadený priestor. Toľko vody, taký hukot a okamihy, kedy som bol presvedčený, že to už musí skončiť, a dážď s oveľa väčšou silou ešte pridával... Vtedy si až človek uvedomí, aký je slabý oproti prírode a ako by aj bežec mal pristupovať s pokorou ku každému svojmu vybehnutiu, pretože jeho priebeh veľmi silno dokáže ovplyvniť počasie. A hoci sme tento rok nevybehli až hore do Tatier, ale bežali sme obchádzkovou trasou cez Svit a Poprad, napriek tomu sa na tatranské búrky zabudnúť nedá. Patria k tomuto behu a ten vzduch potom bol jednoducho fantastický. Takže na každom daždi sa dá nájsť aj nitka suchej dokonalosti. Mojou novou skúsenosťou bolo spišské blato. Myslím, že nešlo o nejaký špeciálny pomer zeminy a vody, jednoducho intenzívne lejaky zmenil aj bežné chodníčky na potôčiky a vychodené trasy na blatisté zážitky. No nesťažujem sa, pretože každú takúto príležitosť beriem ako možnosť na skúšanie si vlastnej rovnováhy a zvládania ťažšieho terénu v obyčajných cestných teniskách. Mám rád ten adrenalín, keď niekedy rozhodujú centimetre o tom, či skončím v bahennom kúpeli alebo nie. Tentoraz mi to vyšlo a ja som sa so spišským blatom zoznámil len letmo. No aj tak, milá príroda, ďakujem za takéto skúšky. Som rád, že sme napokon prebehli celým Slovenskom a že sme si užili tri dni a dve noci v teniskách, niekto pomalšie, niekto rýchlejšie, niekto na hranici vlastných síl, niekto až za ňou a pri niektorých bežcoch som mal pocit, že sa len tak vznášali nad povrchom. Každý si to užil na svoj spôsob a tak je to len dobre. A ja ďakujem celému tímu, s ktorým som si mohol pobehať kade-tade, pretože to nie je len tak zavrieť sa do dodávky s viacerými ľuďmi a pritom nielenže prežiť, ale si to aj užiť, nuž tak to by som povedal, že je najväčším zázrakom národného štafetového behu Volvo Run Slovakia 2023. Ja som to šťastie mal zistil som, že by som sa s týmto tímom vybral na akékoľvek bežecké dobrodružstvo. Hoci aj na druhý b(r)eh...