O behaní potme

Ale sú ľudia, a k tým sa radím aj ja, ktorí sa najradšej spoliehajú len na vlastný zrak a k tomu na svetlo, ktoré prináša nočná či skororanná obloha. Samozrejme pri behaní v lete takéto otázky riešiť netreba, pretože o štvrť na šesť, keď zvyčajne vyrážam na svoju obľúbenú meditáciu v teniskách, pretože býva dostatočne vidieť. V zimných a jesenných mesiacoch to však býva iné, a predsa je rozdiel, či v novembri vyrážate ráno o štvrť na šesť s tým, že obloha sa predsa už, hoci len v jemných odtieňoch zosvetľuje, alebo ak vybehnete až popoludní, kedy stmievanie býva veľmi silné. Ak sa človek nespolieha na umelé osvetlenie, je odkázaný len na vlastné „nočné“ videnie. To je síce nedokonalé, ale ak si nabeháte určité úseky tak, že máte pocit, akoby ste ich vedeli odbehnúť aj spamäti, vtedy si pokojne môžete posunúť čas a vyraziť na takýto úsek v tme. Áno, priznávam, že riziko pádu je tu vždy, ale po rokoch behania sa mi väčšina pádov podarila práve za denného svetla, kedy sa človek až toľko nesústredí na to, čo má pod nohami. A každý pád je vlastne pomôckou k tomu, aby sa ten ďalší nezopakoval, alebo ak aj predsa, tak nech bolí čo najmenej. Ak zvládnete jednoduchý úsek, ideálne po asfaltke, kvalitnom chodníku či cyklotrase, je dobré vydať sa na ťažší úsek. S pribúdajúcou tmou sa mení krajina, ktorú dokonale poznáte, tiene oživotvorujú prostredie a to, čo je bežne zvaleným kmeňom stromu, sa v temnote neraz zmení na diviaka či inú potvoru. Až keď dobieham bližšie, tak zisťujem, že kmeň sa ani len nepohol, no väčšinou to pohne mnou samým a tak sa mi predlžuje krok a zrýchľuje sa priemerka. Aspoň na niečo je dobrý strach pri behu. Odbehnete rýchlejšie úsek, ktorý sa počas dňa javí úplne inak. Rokmi behania som si zvykol vbehnúť aj do lesa bez čelovky a potme. Mám pocit, že zmysly, ktoré máme inak otupené elektronikou a konzumným spôsobom života v nákupných centrách, sa predsa len dokážu prebudiť, a tak moje našľapovanie i kroky sú celkom iné, tiež ani nad ránom nebýva absolútna tma, preto to napokon nie je až také nepohodlné. Len sa treba sústrediť na každý jeden krok, dopad, odraz, okolie. Netreba sa ľakať žiadnych šuchotov a prasknutých konárov a treba vykročiť, či vlastne vybehnúť. Je to oveľa krajšie, ako bežať v ohraničenom svetle čelovkou, kedy spoza nej na vás útočí temnota. Zároveň sa tým cvičí pozornosť, sústredenosť a mám pocit, že vidím lepšie, ako keď som sa spoliehal len na svetlo umelé.