O behaní s mobilom

Našťastie som pri svojich pádoch neskončil aj ja. Ba práve naopak. Celkom ma to motivovalo. Zvlášť pamätný bol jeden, kedy som skončil na obyčajnej rovine pri veľkom poli v blate. To by nebol až taký problém, veď tak ako po každej búrke prichádza slnko, tak aj každé blato raz uschne. Problém bol však v tom, že som v tvári cítil pulzovanie. Mobil prestal fungovať a tak som si nemohol skontrolovať tvár. Mal som v nej plno blata a tak som inštinktívne využil špinavú kaluž, aby som si tvár ako tak umyl. Neriešil som, či je tá voda v poriadku. Ani som si nestihol spomenúť na svojich loveckých predkov, že tí by v takej situácii presne vedeli, čo robiť a čo je menšie zlo. Napríklad si aj umyť poranenú tvár vodou, o akú by človek bežne neprejavil záujem. Zrejme to nebolo dostatočné, lebo keď som po dvoch kilometroch kráčania dorazil do najbližšej obce a na jej železničnú staničku, tak preľaknutá predavačka cestovných lístkov predo mnou zabuchla okienko. Napokon som ju však dokázal gestikuláciou uprosiť, aby pootvorila a tak som sa musel sústrediť na prvé vety, aby som ju zase nevyplašil. „Som bežec. Spadol som,“ vypadlo zo mňa a pani stále váhala vo svojom hodnotení medzi masovým vrahom, podivným tulákom a opitým výtržníkom. „Prosím, nemáte zrkadlo?“ Asi nečakala, že by špinavý násilník išiel konverzovať so zrkadielkom, pýtajúc sa ho, kto je najkrajší. Aj zlodej by sa skôr pýtal na peniaze, ako na lacné umelohmotné zrkadlo z drogérie. Odstúpila o krok od okienka a vzala do rúk ten kúsok skla, ktorý ma upokojil, hoci toho, čo na mňa hľadel, som nespoznával. Cítil som na tvári pulzovanie a tak som sa bál, že ak by som bežal ďalej, aby som nemal masívnejšie krvácanie. Napokon to ale nebolo také strašné. Pustila ma aj k umývadlu, kde som zmyl nánosy blata a rozbitý nos mi prelepila dvoma náplasťami. Čelo som si neprelepoval, lebo išlo len o povrchové zranenia. Špina mi nevadila, bolesť bola celkom znesiteľná, ale keď som sa pokúsil rozbehnúť, tak mi nos začal krvácať. Spomalil som, až som sa celkom zastavil a nos urobil to isté. Tak sme sa vzájomne doťahovali asi ďalší kilometer. Musel som si priznať, že z dlhého behu nebude nič. A tak som sa na 23. kilometri otočil smerom domov. Adrenalín z pádu však vo mne spôsobil taký nepokoj, že som si nedokázal predstaviť, že by som pár desiatok minút čakal na vlak. Autobus dokonca mal ísť až o viac ako hodinu, a tak som sa vybral pešo. Celých 20 kilometrov, ktoré som kráčal späť, som išiel ako v nejakom tranze. Rozrušenie a otrasenie v kombinácii so šokom (až s odstupom času som premýšľal, či som nemal aj slabý otras mozgu, lebo slabé závraty ma sprevádzali celou púťou späť) ma udržali na nohách. Zdalo sa mi to ako večnosť, ale boli to asi štyri hodiny. Až pri návrate domov a keď som sa posadil, tak to na mňa všetko doľahlo. Ledva som sa umyl a ľahol som si. Avšak ani minútu som nepomyslel nato, že by som si už nikdy neobul tenisky. Jediné, čo som riešil, bolo, či to bude už nasledujúci deň alebo nie. Prezradím, že to bolo už druhý deň. Dal som si ľahkú desiatku (nemám na mysli desiatu!) a cítil som poriadnu bolesť v nohách. To vybehám, pomyslel som si, a aj sa tak stalo. A aké plynie z toho ponaučenie? Čo som si z toho zobral? Že spoliehať sa na mobil a na aplikáciu, že mi všetko zarchivujú a zapíšu, už nebudem. Ďalej že nebudem podceňovať rovné úseky, pretože dokážu byť rovnako ťažké, ako nejaké lesné traily. A ešte že aj špinavá voda sa dá využiť na čistý účel, hoci to, čo je čisté pre mňa, inému (v tomto prípade pokladníčke zo stanice, ktorej sa ešte raz na diaľku ospravedlňujem za vystrašenie) nemusí.