O bežeckých bylinkách

Tá rastie v južných Skalnatých horách a bývala označovaná za bojovnícku rastlinu s medveďou energiou. „Aztékovia jej hovorili Chuchupate („medvedia medicína“), Mexičania a Gringovia z juhovýchodu zase Osha (zo španielského „osa“ – „medvedica“). ...Tiež pre dodanie sily pri behaní na dlhé vzdialenosti prežúvali indiánski bojovníci tieto korienky – pôsobili dobre na pľúca.“ (Wolf-Dieter Storl – Šamani, léčitelé a jejich totemové zvíře. S. 249-250.) Takže ak behať s rozumom, radosťou a v súlade s vlastnou mysľou a prírodou, tak podľa mňa bez akýchkoľvek prídavkov, prípravkov a podobných zázračných povzbudzovačov. Ale predsa len ak by sa už inak nedalo, tak radšej siahnuť po tom, čo nám ponúka a poskytuje príroda. Bylinky, rastliny a pokojne aj burina, ak je overená stáročiami skúseností rôznych civilizácií. Mne napríklad pred behom i po behu mimoriadne chutia bylinkové čaje (mäta, baza, materina dúška...). Lepšie utíšia smäd, upokoja žalúdok a dostanú ma do lepšej pohody. Tiež sa ich nedá vypiť naraz tak, aby vám mohlo prísť nevoľno. Pri obyčajne, neperlivej vode sa mi to spočiatku môjho behania stávalo. Mal som pocit, akoby som sa jej nevedel dopiť, ale reálne žalúdok nedokáže naraz spotrebovať viac ako pol litra tejto životdarnej tekutiny. Zvykne sa brániť.