O Bohu a behu

Alebo hoci len dobiehať na spoj, aby ste stihli prvú sv. omšu či autobus smerujúci na niektorú púť. Boh a beh nemajú podobné len písmenká, ale sú pevne spojené, hoci si to možno ani neuvedomujeme A ako si potvrdiť túto našu myšlienku? Zarytý športovec by radšej siahol rovno po teniskách, aby si to na vlastné oči (i nohy) overil. Ale ak ide o nebežca, ktorý uprednostňuje iné pohybové alebo sedavé aktivity, siahne najskôr po Písme. Áno, na zistenie vzťahu duchovna a behu netreba bežeckú literatúru. Oveľa lepšie je siahnuť po textoch, ktoré aj napriek svojmu veku dokážu odpovedať aj na aktuálne otázky. Napríklad na tie, či je beh škodlivý, či pomáha a čo prináša tomu, kto v pote tváre prekonáva vlastnú pohodlnosť a vďaka Božej prozreteľnosti využíva slobodnú vôľu nato, aby pohybom zlepšovali vlastné zdravie a posilňujú imunitu. Áno, našej imunite pomáha nielen silné vnútro, ale aj odolné telo, a najideálnejšie je, ak sa to deje v symbióze. Takže tenisky na nohy a Sv. Písmo do dlaní. Len pozor, neodporúčam ich spojenie naraz, ale najskôr štúdium a potom štadión. Alebo hoci len cestička vedúca od vášho domu niekam. Všetky cesty totiž niekam vedú, a ak sa rozhodnete po nich vybehnúť, prejdete oveľa viac, akoby ste sa spoliehali len na chôdzu, hoci aj tá je vždy lepšia, ako zotrvávanie na pohovke, kresle či nebodaj pred počítačom. Nezabúdajme pritom, že vôbec nejde o to, aby sme prekonávali maratónske vzdialenosti. Nezáleží ani na priemernom čase. Ako zdôrazňuje Kniha Kazateľ: „Opäť som videl pod slnkom: že nie rýchli (vyhrávajú) beh, ani udatní boj, ani múdri (nezískavajú) vždy chlieb...“ (Kaz 9,11) Dôležité je dodržiavať pravidlá, ktoré nám ustanovil Boh i beh. Beh sa človeku nedarí, ak nepočúva vlastné telo, ak konzumuje veci, z ktorých mu býva ťažko a ktoré mu komplikujú užívať si radosť z pohybu. A niečo podobné prezrádza aj Kniha proroka Amosa na príklade nazirejcov. Tí boli zasvätení Bohu a mali sa zdržiavať napríklad pitia vína alebo konzumovať akékoľvek jedlo, vyrobené z hrozna. Ak to nedodržia, tak „vtedy ľahký stratí beh, mocný si nezocelí silu a hrdina si nezachráni život.“ (Am 2,14) Kto nevyskúša, neuverí, ale mne dokonca vďaka behu úplne odpadla chuť čo i len na kalíšok vína. Nielenže akýkoľvek alkohol rozhodí metabolizmus, ktorý zásadne ovplyvňuje každý výkon bežca, ale prispieva aj k dehydratácii a môže spôsobiť aj ťažšie stavy. Navyše vyslovená nechuť k takýmto nápojom je len bonusom za každý jeden kilometer, ktorý odbehnete. Samotný sv. Pavol vnímal svoje poslanie šíriť svedectvá o Božích skutkoch ako za svoj jediný zmysel bytia, ale potreboval pritom i vlastné nohy. „Svoj život si však veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti.“ (Sk 20,24) Dokončiť beh, teda mohlo znamenať prejsť všetky miesta, kde bola potrebná jeho činnosť, a keďže vieme, že sa zvykol rýchlo presúvať, pretože cítil svoj vnútorný kompas, ktorý ho smeroval tam, kde bolo potrebné, tak je potom zrejmé, že chcel dokončiť svoju pozemskú púť. Vieme, že sa neraz plavil či putoval pešo, čo však nevylučuje aj možnosť, že neraz zrýchlil svoj presun, a preto potreboval dokončiť svoju službu, čiže odovzdávať slovné posolstvá, ale i beh svetom, či už obrazne alebo doslovne. Apoštol Pavol to opakuje aj v liste svojmu žiakovi Timotejovi: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2Tim, 4,7) A že jeho beh bol skutočným behom za vieru, to by mohlo byť pre nás povzbudením vždy, keď si zaväzujeme tenisky, aby sme bežali za niečo. A nielen pre obyčajný, hoci neľahký športový výkon, ale za niečo pozitívne, čo prinesieme svojmu okoliu, ak sa vďaka behu naladíme tak, aby sme rozdávali dobro. Nemusí ísť pritom o také veľké veci, aké vykonal sv. Pavol, aj drobnou prácou, každým slovom, pohladením či úsmevom dokážeme meniť svet na miesto láskavejšie a krajšie. Nebojme sa zobrať to na vlastné plecia. Nikto ten beh neodbehne za nás, často pritom strácame dych, zalieva nás pot a mlčíme. Ale nejde o prázdno samoty, lež o osamelosť, tak príznačnú pre bežcov. Dočítame sa o tom aj v Druhej knihej Samuelovej: „Vtom pozorovateľ zazrel iného bežca a pozorovateľ zavolal strážcovi brány: Hľa, osamelý bežec!“ (2Sam, 18,26) Áno, osamelý bežec je tým najtypickejším prejavom toho, ak sa človek rozhodne behať. Niekedy sa mu síce môže pošťastiť, že nájde spriaznené duše alebo že mu pomáhajú pri hľadaní motivácie – vybehnúť, ale väčšinou na to ostane sám. Sám so svojou pevnou vôľou, odhodlaním a rozhodnutím hýbať sa. Nuž, tak sa hýbme, veď nepotrebujeme k tomu ďalších ľudí, ani sledovateľov či fanúšikov, stačí sa rozhodnúť pre osamelosť bežca, aby sme sa stali súčasťou bohatej komunity tých, ktorí utekajú nie pred sebou, ale za zdravím, šťastím a hĺbkou duchovných zážitkov. O tom, že nám beh môže robiť dobre, sa presvedčíme sami na sebe. Nepotrebujeme k tomu ani otázky, ako napríklad keď Boží muž z vrchu Karmel posielal svojho sluhu, aby sa spýtal istej ženy, ktorá k nemu chcela bežať, ako sa má: „Pozri, tá Sunamitka! Bež jej v ústrety a spýtaj sa jej: Vodí sa ti dobre?“ (2Kr 4,25-26) Odmenu z behu priznáva aj žalmista, konkrétne v Žalme 19: „...a raduje sa ako bežec pred veľkými pretekmi.“ (Ž 19,6) Nielen pred, ale aj po pretekoch oplýva človek, venujúci sa pravidelnému pohybu, endorfínmi. Ale nie je mojou snahou popísať všetky fyziologické či chemické procesy v tele, ale skôr tie, ktoré je ťažké merať, no o to viac cítiť. Duševná pohoda, vyrovnanosť a sila, tak tie sa dajú budovať rôzne, no najideálnejšie sa dá dosiahnuť prostredníctvom kalokagatie, ktorú si uvedomovali už antickí Gréci. Harmonický súlad a vyváženosť fyzickej a duševnej stránky človeka je vlastne inými slovami vyjadrením behu s modlitbou na perách. Tak čo, nevyskúšate to? Vo Svätom písme nájdeme oveľa viac zmienok o behu, ktorý je pre človeka tým najprirodzenejším pohybom, dopĺňajúcim náš beh do vlastného vnútra a odtiaľ slovami, modlitbami či myšlienkami k nášmu Bohu. A moja osobná skúsenosť hovorí, že s teniskami na nohách to ide oveľa intenzívnejšie.