O boji o sekundy

Existuje na to nejaký merač? Tabuľka? Aplikácia? Chvalabohu nič také. I keď vo svojich bežeckých začiatkoch som rovnako naháňal sám seba. Skákal som svojmu tieňu po hlave a urputne som bojoval o každú sekundu. Kým spočiatku som dával kilometer za 6:20, pokorenie hranie 6:00 bolo len slabou náplasťou pre premotivované ego. Keď to išlo pod šesť, tak prečo nie aj pod 5:30? A k päťke sa to tiež dalo stlačiť. Prirodzene medzitým ubehli stovky kilometrov, desiatky tréningov a k tomu jeden ubolený a unavený bežec. Ale čo tak to skúsiť udržať na 4:45? A 4:40? 4:35? Keď som sa dostal na desaťkilometrové behy a dokázal som ich behať s priemerkou okolo 4:30, naivne som sa domnieval, že mi to už behá. Ale pri pohľade na výkony skutočných maratóncov alebo len na výsledkové listiny akýchkoľvek pretekov mi zrazu zacinkala jednoduchá otázka. Nie som už starý na takéto výsledky? Predsa len som prekročil štyridsiatku, a teda som sa ocitol v kategórii 40-49 rokov. No, od mladých zajacov či iných cezpoľných utekáčov to je predsa len trošku vyššie. A rovnako predstava, že by som také tempo mal udržať aj na ďalších desiatkach kilometrov? Nuž, tak ako pri behu už dávno nestrácam dych, pri tejto myšlienke sa mi to na okamih stalo. A čím viac behám, tým viac si vychutnávam každý odbehnutý kilometer, hoci aj ten, kde som nebojoval ani tak o sekundy, ale skôr som sa tešil z každého kroku. Nech sa aj priemerka prehupla vysoko cez 6 minút na jeden kilometer. No a čo? Aj tak mám náskok pred všetkými, ktorí vylihujú v posteli, povaľujú sa pred telkou či zaujato hltajú sociálne siete. Ja nerobím nič z toho, ale o to viac mám radosti a pozitívnej energie, ktoré nenahradí ani tisícka lajkov či dvojité menu z mekáča.