O kameni, ktorý ma učil behať

Učiteľom v tom, ako pracovať s váhou celého tela, ako využívať to množstvo svalov na chodidle, ako pracovať prstami na nohe a pritom sa stále pohybovať. Ako posúvať kamienok kúsok po kúsočku tak, aby sa dostal na miesto, kde najmenej škodí. Alebo vôbec neškodí. Chce to trpezlivosť, ale dá sa to. Nie je to dobrá výzva, ako trénovať vlastné sústredenie, trpezlivosť i šikovnosť? Ak vás to predsa nepresvedčilo a nechcete sa o to ani pokúsiť, tak si pokojne mrznite a bojujte s chladom, ktorý prenikne pod akékoľvek drahé a špičkové oblečenie. Otázka je len, ako rýchlo sa mu to podarí. A ešte naliehavejšia otázka, ako rýchlo sa vám podarí rozšnurovať, vytriasť nevítaného hosťa a opäť zašnurovať. Keby to bolo počas leta, niet o čom uvažovať. Alebo že by predsa nie? Áno, pomyselný kameň (a dosaďme si na jeho miesto čokoľvek, čo nás môže odrádzať od súvislého behu či akejkoľvek vytrvalej činnosti) nás môže vyrušiť kedykoľvek. Je len na nás, či jeho prítomnosť využijeme ako výbornú možnosť na cvičenie samého seba. Ako som už naznačil predchádzajúcou otázkou, aj v lete či príhodnejšom počasí sa môže pošťastiť nejaký ten kamienok, tak prečo to nevyužiť? Postup je úplne rovnaký ako v zime. Pracujme s celou šírkou nášho chodidla, ktoré predsa nie je rovnou plochou. Má svoje zákutia, výčnelky, mäkšie miesta, preto skúsme behať tak, aby sme vedome našľapovali vždy na inú jeho časť. A nepotrebujeme k tomu ani kameň, ako iniciačný nástroj nášho cvičenia. Môže sa totiž stať, že máme nejakú inú drobnú ranku, možno sa nám odšupol kus kože a to miesto je citlivejšie, alebo sme omylom stúpili na niečo pichľavé či pŕhlivé. Nemyslím si, že sú to dostatočné výhovorky alebo zámienky na to, aby sme nešli behať. Len popracujme s našim ťažiskom, vnímajme rovnováhu nášho vonkajšieho ja a môžeme si tým posilniť naše vnútorné ja, alebo ak chcete naše čakry.