O snehobehu alebo liečivosti snehu

Ako to však urobiť, keď sú snehu záľahy (najmä na severe a východe Slovenska) či niekoľkocentimetrové vrstvy (najmä v Bratislave a okolí)? Je to také jednoduché, ako prvé rozbehnutie. Terén-neterén, sneh-nesneh. Stačí sa rozbehnúť a už to ide. Prirodzene, že 60 odtieňov snehu prináša minimálne toľko spôsobov a možností, ako zdolať biele trasy. A niekedy sa z nich aj nohy trasú, a to nielen počas behu, ale i po ňom. Behanie po snehu prináša tréning pre oči, veď sledovať, kam nás nohy vedú, v tomto prípade platí stonásobne, pretože radšej dvakrát merať, ako raz zle stúpiť. Ale sneh blahodárne pôsobí aj na svaly, pretože keď sa po takomto behu dostanete na hocijaký pevnejší povrch, máte pocit, akoby ste sa vznášali. Nuž, ťažko na cvičisku, ľahko na bežisku. Behanie po snehu so sebou prináša tiež zvukovomalebnú kulisu, ktorá mne lahodí oveľa viac, ako akákoľvek hudba v sluchátkach. To vŕzganie, škrípanie i chrastenie sú zvuky, ktoré tak idylicky dotvárajú zimné behanie. Páčia sa mi asi o to viac, že patria iba k tomuto ročnému obdobiu, a tak po letných úpekoch a jesenných pľuštiach pôsobia priam až relaxačne. Rovnako ma pritom teší, že tie zvuky nepochádzajú z mojich kostí, lebo ako mnohí nebežci tvrdia, kolená mi vraj z behu odídu tak či tak. A ja mám chuť pýtať sa každého pacienta posedávajúceho pred ortopedickou ambulanciou, či je tam kvôli tomu, že je bežec. Stavil by som sa, že tam tých bežcov býva štatisticky menej, ako nebežcov. Vráťme sa radšej k snehu, kým ho ešte môžeme zastihnúť na niektorom z našich obľúbených okruhov. Snehobeh je skvelá forma, ako sa dostať do formy rýchlejšie, ako keby ste merali kilometre v závetrí klimatizačných jednotiek na bežeckom páse. Hoci nič proti nim, ale dovoľte trochu matematiky – uplynulé zimy, kedy som sa oddával snehobehom, mi priniesli 0 prechladnutí, 0 chrípok či 0 angín. Nie je napokon ten sneh liečivý?