O prázdnej hlave pri behu

Áno, stať sa to môže nielen politikom, ale aj bežcom, že ich dobehnú ich vlastné slová. O to náročnejšie je, ak ich dobiehajú aj vlastné myšlienky. V tej chvíli sa neviete sústrediť na nič iné, iba na konkrétnu spomienku, melódiu či repliku, ktorú niekto niekedy povedal. A vám sa môže v mysli objaviť aj po rokoch. Prirodzene v tej najnevhodnejšej chvíli, kedy si chcete beh nielen užiť, ale sa vďaka nemu ponoriť aj do samých seba. Preto sa pokúšam predčistiť si hlavu už pred behom. Sústredene si vyberám a obliekam bežecké doplnky, nerobím to automaticky. Snažím sa tým skoncentrovať na jedno jediné – na beh. Tým, že uvedomelo siaham kúsok po kúsku na veci súvisiace s behom, orientujem svoje myšlienky týmto smerom a po zaviazaní si šnurovačiek a zapnutí si bundy riešim už len to, aby sa mi hodinky čím skôr synchronizovali so satelitným GPS. Pritom GPS pre moje myšlienky udáva jedinú trasu, a to k bezmyšlienkovitému stavu, aby som sa po prvých pár krokoch (a nie až po pár kilometroch) dostal do stavu, ktorý má blízko k vrcholu jógy – k šťastiu. Áno, môžeme sa vďaka behu cítiť zdravo, zrelaxovane, nabudene, ale najdôležitejšie je, aby sme objavili v ňom šťastie. To sú tie magické pilulky, ktoré užívam vďaka každému prebehnutému kilometru. Netvrdím, že každý išiel ľahko a bez problémov, ale aj pri náročných poveternostných podmienkach, unaveným nohám alebo vyprahnutým ústam stále u mňa prevažujú miligramy šťastia. Bez nich by môj beh bol iba obyčajným behom, či skôr núteným tréningom, upachteným naháňaním sa za rekordom alebo neproduktívnym sebaprekonávaním.