O snehovom šialenstve v teniskách

Nemám rád sneh, a hoci behám celoročne, od novembra vždy snívam o lete. Ale sneh by nemal byť tým, čo odradí človeka od toho, aby si užil nejaký ten kilometrík. Kým nie sú silné mrazy, tak tie dvadsiatky sa dajú bežať v pohode. Oblečený na tri vrstvy si vystačím aj bez rukavíc, aby som predsa len zabezpečil nejaké chladenie organizmu. Ale vždy s čiapkou i šatkou na tvári, nech je to aspoň trošku znesiteľné. V zimných mesiacoch využívam najviac staré tenisky. Často sú deravé, a tak pri nich platí, že kadiaľ tá ľadová brečka natečie, tadiaľ aj zvyčajne vytečie. Dokonalé chladenie nôh, hoci oň vôbec nestojím. Či sa snehom brodíte alebo naň narazíte na ceste, kde sa vďaka rôznym chemickým posypom dokonale mení na kašovitú vrstvu, vždy sa vám do tenisiek dostane toho toľko, že môžete žmýkať ponožky. Ale veď nevadí, dôležité je mať radosť z pohybu. No, radosť ako radosť. Vetry, a nemyslím tie vnútorné, sa dokážu pripomenúť tým najhorším spôsobom. Ostré vločky, ktoré vám vmetie severák do tváre i do oblečenia, sú nezabudnuteľným zážitkom, a neraz ich cítim aj po horúcej sprche, ktorou sa po behu snažím vrátiť do života. Ani oči sneh nešetrí. Buď sa to tak ligoce, až človek máva pocit, že oslepne. Alebo vám fučí do očí tak, že idete skôr odhadom. Aj preto si v zimných mesiacoch väčšinou vyberám trasy, ktoré dokonale poznám, pretože sneh dokáže výrazne zmeniť terén i vzhľad okolia a v studenom nečase nezvyknem oceniť žiadnu zdĺžku. Zdĺžka je opak skratky, a väčšinou nastane vtedy, keď odbočím zo svojej obvyklej trasy a poznávam niečo nové, čo so sebou prináša aj ďalšie kilometre. Snehové šialenstvo raz skončí. Ale ten pocit studenosti si nosím v sebe aj v lete a neraz ma strasie, keď si spomeniem na tie ľadové kilometre. Nie, ani počasie ma nezastaví a neobmedzí ma v tom, aby som si užil svoje kilometre, ale prečo to musí byť také nepríjemné a studené?