O tom, koľko vydržia tenisky

Niekto sa viac vyberá do prírody, iný si užíva asfaltové trasy a podľa toho volí aj správne obutie. Je to hotová veda. Ak sa však viac zameriava na bežeckú meditáciu ako na športový výkon, môže sa zbaviť tejto starosti. Nechcem pôsobiť celkom kacírsky, ale je vlastne jedno, čo máte na nohách, ak sa v tom cítite pohodlne. Niekto sa cíti istejšie v špeciálnych trailovkách, inému stačia nejaké odľahčené. Aj ročné obdobia zvyknú ovplyvňovať bežcov, no moja skúsenosť je vybrať si pohodlné obutie a to využívať celoročne. Áno, na blate je to veľký zážitok, ak chcem udržať rovnováhu, pričom také plesnutie do zdanlivo mäkkého podkladu nebýva veru príjemným pristátím. V zime aspoň tie pády bývajú prijateľnejšie, ak však nie je všetko zľadovatené. Vtedy už ide naozaj o „držku“. Napriek tomu by som nevymenil svoje celoročky ani za špeciálnu zimnú obuv alebo by som ich nezaťažil protišmykovými návlekmi. Jednoducho to beriem ako posilňovanie vnútornej i vonkajšej rovnováhy. Balansovanie na zľadovatelých trasách, mokrej tráve a v ťažkom teréne, to je výborná možnosť na posilňovanie vlastnej odvahy i pudu sebazáchovy. Ale po rokoch behania som tých pádov zase nezažil toľko, aby som zmenil svoje nazeranie na tenisky. Našiel som si dve značky, ktoré mi najviac sedia na nohách. A pri nich vždy vyhľadávam také, ktorých podrážka je čo najtenšia. Nepreferujem žiadne boostrované tenisky, nevyhľadávam technologické novinky. Neraz si vystačím aj s tými, ktoré sú vo výpredajoch ako obuv z minulej sezóny. Bývajú lacnejšie a aj tak po pár behoch smrdia rovnako, ako akékoľvek vychytávky. Stačí si v nich odbehnúť niekoľko dvadsaťkilometroviek, zmoknúť a prejsť nejaký ten potok či potôčik. Pri tisíckach kilometrov za rok tá ich spotreba predsa len nie je taká vysoká ako pri ľuďoch, ktorí sezónu čo sezónu musia mať či ako moderne hovoria „must have“ tie najtrendovejšie tenisky. Kedysi ovplyvnený reklamným biznisom som si ozaj myslel, že tenisky vydržia 500-600 km a potom skončia v koši. Až keď som začal zbierať takéto vzdialenosti v priebehu pár mesiacov, tak som zrazu pochopil, že ide o obyčajný marketing. A tak som si začal zapisovať vzdialenosti, ktoré som zvládol s jednotlivými teniskami. Priznám sa, že mám vždy „rozbehaných“ niekoľko párov, najčastejšie 5-6. Robím to tak zámerne, aby som ich priebežne vybehával a keď už mi z nich prsty lezú von, až vtedy sa s nimi lúčim. Nie však nejakým rituálom, ale obyčajným hodom do koša. A teraz sa vrátim k tým číslam. Pri prvej tisícke, ktorú som zvládol s jedným párom mojej bežeckej obuvi, som bol napätý, čo sa stane. No nič sa nestalo. Práve naopak. Pohodlne vybehané tenisky ma unášali, či priam nadnášali v zbere ďalších stoviek a stoviek kilometrov. Aj dvetisíc km dokážu odniesť človeka jedny tenisky. Jediné, čo začína púšťať, je textília na hornej časti, čo však neznamená, že by sa v nich nedalo pobehnúť. Až keď už skutočne vykúkajú na mňa ponožky, nastáva rozlúčka. Po pár rokoch behania som štatistiky hodil za hlavu a začal som počítať výdrž tenisiek podľa toho, koľko radosti, šťastia a meditácie mi priniesli.