Odbehnúť 500 km a neprestať

Objavujem vzdialenosti, odkrývam pritom možnosti vlastnej vytrvalosti a posúvam hranice toho, čo telo dokáže a vydrží. Kým spočiatku mi stačilo zabehnúť za mesiac 150 kilometrov, neskôr sa mi už aj 300 málilo. Vypol som si hlavu a navyšoval kilometre, jeden za druhým, desiatku k desiatke. Až som sa dostal k magickej 500ke. Toľko kilometrov som zabehol za mesiac po piatich rokoch intenzívneho behania. Po piatich rokoch akéhokoľvek behania, ak nepočítam to cupitanie na základnej škole počas telocviku. Päť rokov od absolútneho nebežca k vytrvalcovi, ktorý si v priebehu jedného mesiaca strihol zopár polmaratónikov, nejaké tie šestnástky i osemnástky. Nepíšem to preto, aby som vystavil na obdiv svoje vypracované lýtka. Skôr to má byť ako ukážka toho, že kto chce meditovať v teniskách, ten môže začať v akomkoľvek veku a kedykoľvek. Nech ale neráta s tým, že to pôjde rýchlo, hneď a na počkanie. Chce to pár rokov, kým človek prekoná v sebe súťaživosť a zameria sa na kvalitu každého prebehnutého kilometra. Jasné, že ide o veľmi individuálnu, pocitovú záležitosť, preto si dovolím určiť hranicu v tom, keď sa človek prestane venovať či zameriavať na výkony, ale začne vnímať vlastné telo ako laboratórium. Áno, sám seba som premenil na pokusného králika, či laboratórnu bielu myš, ktorej sľubujem ďalšiu a ďalšiu fyzickú námahu a za odmenu jej ponúkam opäť len beh. Myslím, že ten prechod bol pozvoľný a nenastal v tom mesiaci, keď som zvládol 500 km. Dialo sa to už dávno predtým, ale možno to bol len bod, ktorý mi pomohol uvedomiť si, čo od behu očakávam a najmä čo nechcem.