Odpáľ, ak ti je život milý alebo kolobežky vs. bežci

Ale to prináša pre mnohých ľudí aj zhon. Ponáhľajú sa do práce, školy, za povinnosťami. A aby to všetko stihli, idú na plný plyn. Nie všetci však v aute či inom dopravnom prostriedku, ale mnohí aj na bicykloch či kolobežkách. Práve tým posledným by som sa chcel prihovoriť v mene bežcov, aby boli trošku ústretovejší a pokojnejší. Tých pár centimetrov, o ktoré ma neraz líznu, keď ma obiehajú spoza chrbta, predsa nemôže byť kľúčových v tom, či niečo stihnú alebo či niekam dorazia včas. Chápem, že ma nebudú obiehať priveľkým oblúkom, ale predsa len by som sa cítil bezpečnejšie, ak by som necítil ich dych priam v zátylku. Aj ich zacinkanie či zatrúbenie, lebo už aj také sa mi stalo, že kolobežka s vytúnovaným zvončekom zatrúbila tak ako keby ju majiteľ uchmatol z parníka, neznamená vždy, že bežec presne pochopí a urobí, čo tým autor myslel. Má teda zastaviť, uhnúť, alebo práve naopak, ani o milimeter sa nevychýliť zo svojej trajektórie, aby nevbehol do cesty rútiacemu sa dvojkolesáčovi? Dalo by sa o tomto filozofovať dosť, ale bežec a neraz i chodec nemá čas nad tým premýšľať. Musí konať, a tak niekto odskočí, alebo priam uskočí, niekto stuhne a ďalší si zase beží ďalej svojím tempom. Na rovine nemám šancu, ale keď sa mi takáto situácia stane v stúpaní, neraz pridám a občas sa mi podarí nedočkavca nechať za sebou. Výživné stúpanie totiž dokáže doraziť nejedného borca. Našťastie mňa kopčeky bavia a vychutnávam si ich v teniskách celé roky, preto neraz dokážem prekvapiť. A to nielen iných, ale najmä sám seba. Vrátim sa však k život ohrozujúcim situáciám, kedy sa na nás bežcov rútia zozadu tí, ktorí sa občas ani neunúvajú, aby mali osvetlenie. Preto aj pre nich býva prekvapením, ak sa priblížia k bežcovi až príliš rýchlo. Navyše ak ten má na sebe iba reflexné prvky bez aktívneho osvetlenia, k zrážke nikdy nie je ďaleko. Záleží len od aktuálnej reakcie predbiehaného a od očakávaní predbiehajúceho. Pričom ich svety sa vôbec nemusia k sebe ani len priblížiť a k nepochopeniu a odtiaľ k zraneniu nebýva ďaleko. V takýchto chvíľach si jazdci zvyknú aj uľaviť, akoby práve ten bežec bol stelesnením ich celodennej frustrácie zo skorého vstávania, z hádky s partnerkou, z náročných úloh, ktoré ho čakajú počas dňa. Okrem nadávok to však bývajú aj jednoduché povely, ktoré by sme my bežiaci asi mali vykonať doslovne, ale neviem, ako splniť želanie tých, čo na mňa kričia – Vypadni! Strať sa! Odpáľ! Snáď len to stratenie by sa mi pri behu mohlo podariť a nazbieral by som nejaký ten ďalší kilometrík plný radosti. Prepáčte teda, vážení kolobežkári a cyklisti, že nevieme čítať vaše myšlienky a naplniť vaše očakávania. Ale odpáliť, to skutočne nedokáže asi žiaden bežec.